Slovenská hudba 4/2025

„Vždy ma zabolí, keď zomrie nadaný človek, pretože takých zem potrebuje viac než nebo.“

Milí čitatelia, jeseň, ktorá už tradične so sebou prináša množstvo hudobných domácich i medzinárodných festivalov i jednotlivých koncertov, sa prehupla do zimy. Prišiel adventný čas, opätovne naplnený hudbou, vzbudzujúcou aj v tých najsmutnejších a zatvrdených srdciach nádej, pokoj a radosť. Tak plynie čas... Všetci sa občas z niečoho radujeme, všetkých nás občas niečo zarmúti. Radosť aj smútok majú tisíce podôb, tak ako má letná lúka tisíce farieb a vôní. To je život... Radosť prejde, ale prejde aj žiaľ. A žijeme stále ďalej.

V posledných jesenných týždňoch nás zarmútila správa o odchode viacerých významných osobností hudobného života, ktoré sa nezmazateľne zapísali do dejín slovenskej hudobnej kultúry.

Prvým z nich v novembri bol slovenský skladateľ, muzikológ, dokumentarista, liturgický hudobník a pedagóg Juraj Lexmann (19. 1. 1941 – 12. 11. 2025). Profesor J. Lexmann vyštudoval hudobnú kompozíciu na Konzervatóriu v Ostrave a neskôr externe aj hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V 70. rokoch 20. storočia absolvoval v Slovenskej akadémii vied internú ašpirantúru. Od roku 1976 spojil svoj život s Vysokou školou múzických umení, kde prednášal na Oddelení zvukovej dramaturgie a filmovej a televíznej tvorby. V 90. rokoch pôsobil ako vedecký pracovník v Ústave hudobnej vedy Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1997 až 2009 dokonca riaditeľom. Vo svojich muzikologických štúdiách sa venoval rôznorodým otázkam a teóriám, pričom pozornosť pútali najmä jeho state z teórie filmovej hudby, teórie liturgickej hudby či z problematiky masmediálnej kultúry a zvukovej dramaturgie.

Autorsky stál za viacerými reláciami (napr. Filozofia hudby, cyklus Deti hudobníci) a dokumentárnymi filmami Slovenskej televízie, ktoré sa venovali cirkevnej hudbe a Jednotnému katolíckemu spevníku. Skomponoval hudbu k vyše 120 filmom, pričom často spolupracoval s režisérom Viktorom Kubalom (napr. filmy Zbojník Jurko [1976] či Krvavá pani [1980]). V 80. a 90. rokoch 20. storočia zostavil niekoľko dielov Liturgického spevníka, ktoré boli veľkým prínosom pre liturgickú obnovu na Slovensku.

Druhým bol významný slovenský violončelista Juraj Alexander (rodným menom Tannenbaum, 10. 9. 1944 – 22. 11. 2025), ktorý na takmer tridsať rokov spojil svoj život s legendárnymi „Warchalovcami“, precestujúc s nimi nielen najvýznamnejšie festivaly v Európe, ale aj v severnej a južnej Amerike, Ázii či Austrálii. Juraj Alexander nahral vyše 100 titulov pre domáce a zahraničné vydavateľstvá a ako komorný partner spolupracoval s vyše tridsiatimi domácimi inštrumentalistami. Kultúrna verejnosť ho navyše mohla spoznať aj ako glosátora a propagátora hodnotných hudobných nahrávok či interpretačných výkonov, ktoré na stránkach Hudobného života i v rozhlasovom vysielaní prezentoval s jemu vlastným humorom, nadhľadom a nadsázkou.

A hoci jeho život bol plný rôznorodých úskalí, spojených i s jeho židovským pôvodom (v roku 1944 ho ako novorodenca spolu s matkou deportovali do koncentračného tábora v Terezíne), zachoval si veľké srdce a večný optimizmus.

Začiatkom decembra prišla ďalšia smutná správa – 3. decembra v tichosti odišla PhDr. Danica Štilichová (17. 6. 1949 – 3. 12. 2025), dcéra jedného z najvýznamnejších slovenských hudobných skladateľov 20. storočia Eugena Suchoňa. Až do konca svojho života sa významne podieľala na tom, aby tvorba tohto zakladateľa slovenskej hudobnej moderny zostala živá a prístupná ďalším generáciám.

Vyštudovala hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Neskôr pracovala v Hudobnom múzeu Slovenského národného múzea, kde spravovala aj pozostalosť svojho otca. Vydala niekoľko publikácií zo sveta hudby, ktoré o. i. mapovali život a dielo Eugena Suchoňa, napríklad prerozprávané otcove spomienky Podmanený svet, Život plný hudby či publikáciu o denníku skladateľa Denník z notovej osnovy.

Nuž a napokon nás na Štedrý deň navždy opustila významná osobnosť hlasovej pedagogiky na Slovensku, sopranistka Vlasta Hudecová (19. 3. 1937 – 24. 12. 2025), ktorá bola v tomto roku ocenená Radom Ľudovíta Štúra III. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj SR v oblasti kultúry.

Sopranistka a profesorka spevu vychovala rad operných i koncertných spevákov i pedagógov (E. Šeniglová, Ľ. Ludha, V. Kubovčík, D. Livorová, Ľ. Vargicová, Z. Vongrey, O. Bezačinská, F. Tůma a mnohí ďalší). Okrem toho vyše 20 rokov spolupracovala s Foniatrickou klinikou a napísala tiež metodickú príručku Typy fonačných porúch u spevákov a hlasových profesionálov, možnosti ich reedukácie.

Milí čitatelia, nedalo mi nepripomenúť si aspoň v takejto skratke spomínané významné osobnosti slovenského hudobného života. Dajme však už priestor novým myšlienkam.

Na stránkach štvrtého čísla 51. ročníka Slovenskej hudby prostredníctvom štúdie J. Ruttkaya opäť načrieme do regionálnej histórie slovenskej hudby a predstavíme vám osobnosť i myšlienky skladateľa Františka Dostalíka (Prechádzka „po zarostlém chodníčku“ Fraňa Dostalíka). Súčasne uvádzame prvú časť štúdie Marcely Lechtovej, zaoberajúcej sa historicky poučenou interpretáciou barokovej hudby pre flautu (Baroková flauta a interpretačné tradície barokovej hudby vo Francúzsku v prvej polovici 18. storočia).

Na záver mi dovoľte zacitovať slová Jana Wericha s prípitkom do nového roka:

„Všichni dobří lidé stojí za přípitek! Připíjím si s Vámi na: pohodu, štěstí, srdeční smích. Ten, kdo se směje, je totiž vždycky lepší. Neříkám než co. Ale je lepší! A tak neprožijte den, v němž byste se nezasmáli, neusrkli doušek vína! Byl by prožitý zcela zbytečně...“

Prajem vám inšpirujúce chvíle so Slovenskou hudbou a teším sa na Vás v novom roku 2026.

Alena Čierna