-
1999
Ľuboš Tamaškovič – štricácky, plný vtipu a humoru, ale najmä pekelne zemitý a fenomenálne muzikálny je na nahrávke z roku 1999 s mladými spoluhráčmi z Elie Quartetu. Vzácne momenty jazzovej histórie Slovenska, unikátna nahrávka v skromnej fonotéke slovenského giganta Ľuboša Tamškoviča.
19.3. 1999, Cik-cak centrum, Petržalka
Hrajú:
Ľuboš Tamaškovič: sxt a sxs
Milo Suchomel: sxt
Ľuboš Šrámek: pf
Juraj Kalász: cb
Marián Ševčík: dr
(P) Milo Suchomel, Ľubomír Šrámek, Juraj Kalász, Marián Ševčík, Gabriel Bianchi
Nahral: Gabriel Bianchi
Mastering: Peter Preložník, studio Garage
Komentár k skladbám: Gabriel Bianchi
1. Billy Strayhorn: Take the A Train
Otvárajú dva tenorsaxofóny – Tamaškovič hrá volania a Suchomel ozveny. Dlhé Tamaškovičove sólo a v následnom Suchomelovom sóle Tamaškovič „našepkáva“ a Suchomel s radosťou odpovedá, že „počul“. A Tamaškovič ako nadržaný mladý chlapec opäť vrazí svojím kontrapunktom do vrcholiaceho Suchomelovho sóla. Vtipný, živý, hravý dialóg. Dvakrát okorení Šrámkovo aj Kalászovo sólo. A záverečnú tému, v dvojhlase so Suchomelom, Tamaškovič odtrúbi ako dunajský (mississippský?) parník. -
1999
Úvodné sólo hrá Tamaškovič na soprán saxofón, nasleduje sólo Mila Suchomela s citáciou It Ain’t Necessarily So z Gershwinovej opery Porgy a Bess, a keď mu Tamaškovič „skočí do reči“, nenechá sa vyrušiť a iba ešte vybudenejší pokračuje v svojom sóle. Tamaškovič potom impulzívne skočí aj do následného sóla Ľuboša Šrámka, ktorý pôsobí najuvoľnenejšie zo štvorice Elie Quartetu. Krátke sólo Marián Ševčíka pripomína v mnohom expresívnosť Elvina Jonesa, čo perfektne ladí s relaxovanosťou Tamaškoviča. Ten sa na záver skladby ujme sólistického slova, Suchomel síce ešte váha, či sa pridať, ale napokon to prenechá leadrovi.
-
1999
Tamaškovič otvára sólom na tenor saxofón, svoj zmysel pre humor potvrdzuje citátom z Internacionály, ale aj „štricáckymi“ kontrapunktickými prihrávkami počas klavírneho aj kontrabasového sóla a užíva si coltraneovskú kódu. A Marián Ševčík v skladbe ukazuje svoju verzatilitu – od obsiahnutia širokého zvukového priestoru pod Tamaškovičovým sólom až po uzučký rytmus pod kontrabasom. (V tejto skladbe Suchomel pauzuje).
-
1999
Po dvojhlasnej téme sa asertívne presadí Suchomel a zahrá strhujúce tenorové sólo, v ktorom sa však nedá nepočuť Tamaškovičov „vplyv“ – perfektný post-coltraneovský bop. Tamaškovič sa mu opäť štricácky „vnucuje“ až sa presadí a odohrá si svoje staccato coltraneovské sólo.
-
1999
Otvára Bobby Timmons alias Ľuboš Šrámek energickými akordmi a po dvojhlasných témach Suchomel šťavnato improvizuje a v záverečných témach Tamaškovič veselo „šaškuje“. Celá skladba je milo „rozlietaná“.
-
1999
Naznačená souljazzová atmosféra sa ku koncu koncertu prehlbuje. Tamaškovičov hlboký, aj keď netypický (14 taktový) blues „dýcha“ celá kapela.
-
1999
A potom prichádza na záver majestátny hymnus, ktorým si Tamaškovič pohladkal svoju spirituálnu dušu...
Aktualizované: 13. 11. 2024