Svetozár Stračina

Svetozár Stračina pôsobil ako umelec v slobodnom povolaní.

"Kompozičná tvorba Stračinu sa od začiatku formovala v úzkej väzbe na synkretické umelecké formy, ktoré vychádzajú zo spájania hudby so slovom, pohybom a tancom. Východiskom jeho umeleckej orientácie bola scénická tvorba. Začiatkom 60. rokov sa začal postupne presadzovať ako autor hudby k divadelným inscenáciám, pantomíme, pásmam poézie, rozhlasovým hrám a televíznym inscenáciám. V období formovania avantgardnej divadelnej scény bol spoluzakladateľom viacerých divadelných súborov malých foriem, ktoré niesli znaky alternatívnej tvorby (Divadlo obrazov, Divadlo pantomímy, Divadielko poézie). V tomto období intenzívne spolupracoval s M. Sládkom, I. Lembovičom a i. Od roku 1964 rozšíril svoj záujem aj na oblasť filmovej hudby, pričom sa jej v najväčšom rozsahu venoval v 70. a 80. rokoch. Spolupracoval s mnohými filmovými režisérmi (A. Lettrich, J. Medveď, J. Zeman, Š. Uher, V. Kubenko, I. Teren, V. Bahna, M. Hollý, K. Spišák, E. Fornay, J. Lihosit, M. Slivka, M. Ťapák, J. Zachar). Je autorom hudby k vyše 150 filmom, z toho k 78 celovečerným.
V priebehu 60. rokov, v období ústupu spoločenského záujmu o folklór, Stračina presunul ťažisko svojej práce na folklórne žánre. Ľudová pieseň, hudba a ľudová kultúra ako osobitný hodnotový a estetický systém sa stali pre neho trvalou inšpiráciou. Záujem o scénické žánre usmernil pozornosť Stračinu k scénickému folklóru. Od roku 1962, kedy sa po prvý raz autorsky zúčastnil na príprave programu pre Lúčnicu, sa začal venovať hudbe pre súbory. Počiatočná náhodná spolupráca sa neskôr stala jednou z hlavných oblastí jeho skladateľskej činnosti. Dôležitým východiskom pre túto tvorbu bolo štúdium ľudovej piesne a hudby v ich pôvodných podobách. V žánri hudby pre súbory nadviazal na tradíciu symfonického spracovania, ktorú prispôsobil vlastnému ideálu kompozičnej práce s hudobným folklórom. Pre profesionálne a amatérske folklórne súbory (SĽUK, Lúčnica, Marína atď.) vytvoril vyše 80 kompozícií k tancom a okolo 50 úprav ľudových piesní a inštrumentálnej hudby. Spolupracoval s choreografmi Š. Nosáľom, J. Kubánkom, M. Mázorovou, D. Struhárom, J. Jamriškom, J. Moravčíkom aď. Stal sa jednou z vedúcich osobností folklórneho hnutia na Slovensku nielen ako hudobný skladateľ a upravovateľ, ale aj znalec ľudovej kultúry. Pôsobil ako organizátor, lektor, zberateľ a iniciátor viacerých edícií autentického hudobného folklóru vo vydavateľskej praxi.
Popri hudbe pre súbory sa Stračina zameral na rozhlasové úpravy hudobného folklóru, ktorým sa začal vo väčšom rozsahu venovať od začiatku 70. rokov. Na rozdiel od scénického folklóru, v ktorom uprednostňoval monumentálne formy, rozhlasové úpravy umožnili autorovi rozšíriť záber na viaceré piesňové a inštrumentálne žánre ľudovej hudby a obohatiť kompozičnú prácu s folklórom o nové výrazové polohy. V rozhlasových úpravách často využíval kombináciu autentického interpretačného prejavu s vlastným kompozičným dotvorením. Objavil a do povedomia verejnosti uviedol viacerých ľudových spevákov a hudobníkov, pričom vo svojich úpravách ponechal priestor pre individualitu ich prednesu na pozadí zachovania regionálneho štýlu. Tvorba rozhlasových úprav vrcholí v snímkach, ktoré vznikli z podnetu medzinárodnej súťaže rozhlasových nahrávok hudobného folklóru Prix de musique folklorique de Radio Bratislava (Musica pro uno violino; Beluškov cimbal; Reč pastierska; Ej, láska nestála). Využil v nich možnosti, ktoré poskytujú technické médiá v oblasti zvukovej montáže, koláže a elektronického dotvorenia zvuku, inšpirované postupmi elektroakustickej hudby. V týchto snímkach, v ktorých využíval spoluprácu s Experimentálnym štúdiom rozhlasu, sa upravovateľská práca Stračinu dostáva na pôdu autonómnej kompozičnej tvorby. Pre potreby rozhlasového vysielania pripravil vyše 30 rozhlasových úprav a kompozícií.
Osobitnou oblasťou tvorby Stračinu sa stal žáner vianočnej hudby, ktorému sa začal venovať v priebehu 70. rokov. Je autorom viacerých cyklov vianočných kolied, piesní a pastorel. Pri ich spracovaní vychádzal nielen zo súčasnej folklórnej tradície, ale i z využitia historických prameňov vianočnej tvorby (zbierka A. Kmeťa, Bardejovská zbierka). Sporadicky sa venoval inštruktívnej tvorbe, piesňam, skladbám pre sólový nástroj, komornej a orchestrálnej tvorbe."

(URBANCOVÁ, Hana: Svetozár Stračina. In: 100 slovenských skladateľov. Ed. Marián Jurík, Peter Zagar. Bratislava : Národné hudobné centrum, 1998, s. 256 – 258.)