Igor Dibák

"Dibák patrí medzi generačnú vrstvu skladateľov, ktorí vstupovali do slovenského hudobného života s odlišnou tvorivou poetikou voči avantgardnej orientácii svojich predchodcov – viac zdôrazňoval nadväznosť na tradície slovenskej hudobnej moderny a inšpirovanosť klasickými osobnosťami európskej hudby prvej polovice 20. storočia. Na Dibákov vývoj pôsobil počas štúdia J. Cikker (Komorná symfónia; Variácie na tému V. Nováka pre orchester; Canto spaventoso), neskôr prejavil záujem o neoklasicistické postupy blízke tvorbe I. Stravinského (Musica da camera; Moments musicaux I.; opera Svietnik), o hudbu francúzskeho impresionizmu, poľskú školu a nakrátko i o technické východiská Druhej viedenskej školy (Moments musicaux II.). Z týchto podnetov sa formoval zrelý Dibákov štýlový prejav, budujúci na pevnej stavebnej konštrukcii a zreteľnosti hudobnej formy, rytmickej vitálnosti a rozihranosti, na zmysle pre farebné nuansy inštrumentácie, dôraze na melodiku a harmóniu v priestore rozšírenej tonality a modality. Výrazový ambitus jeho hudby siaha od introvertnosti (piesňové cykly) cez polaritu dramatickosti a pastorálnosti (Poéma pre symfonický orchester) až k polohe triezvosti, šarmu, ušľachtilého muzicírovania, decentnosti, preniknutej osobitým zmyslom pre vtip, grotesku, iróniu. Dibák zasiahol takmer do všetkých druhovo-žánrových okruhov, mimoriadne miesto v jeho umeleckej aktivite zaujíma rozsiahla inštruktívna tvorba pre deti a mládež."

(CHALUPKA, Ľubomír: Igor Dibák. In: 100 slovenských skladateľov. Ed. Marián Jurík, Peter Zagar. Bratislava : Národné hudobné centrum, 1998, s. 75.)