Béla Kéler

„Béla Kéler, vlastným menom Albert Paul von Kéler, pochádzal z hornouhorskej, prostestantskej šľachtickej rodiny. Po ukončení štúdia v Levoči, Debrecíne a Prešove ho veľká láska k hudbe priviedla do Viedne, kde v Theater an der Wien získal miesto prvého huslistu. Tu pôsobil deväť rokov, študoval harmóniu a kontrapunkt a začal komponovať. Od roku 1854 prijal miesto dirigenta v orchestri Johanna Sommera v Berlíne, už pod menom Béla Kéler. Neskôr bol kapelníkom vojenskej hudby grófa Mazuchelliho. Posledných dvadsať rokov svojho života bol riaditeľom kúpeľného orchestra vo Wiesbadene. Veľa cestoval a svoje skladby uviedol v Nemecku, Švajčiarsku, Dánsku, Francúzsku a v Anglicku. Len doma sa na neho zabudlo. Ešte počas Kélerovho života vyšli tlačou jeho skladby v 12 európskych vydavateľstvách, čo svedčí o úspechu a uznaní. Napísal 27 veľkých valčíkov, 27 pochodov, 20 čardášov, 18 poliek, 15 piesní, 13 galopov a 10 predohier.“

Bubák, P. – Medňanská, I. Béla Kéler – život a dielo. In: Tvorba bardejovského rodáka Bélu Kélera z pohľadu muzikológov a interpretvo 21. storočia [Zborník príspevkov z konferencie]. Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, Prešov, 2013, s. 33.

Počas štúdia v Levoči a Prešove viedol študentský orchester.

Rodičia chceli, aby pracoval v poľnohospodárstve. Snažil sa splniť ich predstavy. Skladby konponoval už od svojich študentských čias a počas práce na gasdovstve zložil asi 50 diel, kedy sa tiež venoval samoštúdiu teórie hudby Theorie der Tonkunst od Albrechtsbergera. Postupne sa začal venovať len hudobnej profesii a vrátil sa do Bardejova (1844). Odtiaľ sa presunul do Prešova, kde žil skromne, aby si našporil peniaze pre budúci život.

Jeho profesionálna hudobná kariéra sa plne rozbehla v r. 1845, kedy sa stal prvým huslistom orchestra Theater an der Wien. Inšpiroval sa Berliozom a Meyrbeerom, hral pod vedením G. A. Lortzinga a Franza von Suppe.

Po jednosezónnom pôsobení v Berlíne sa Kéler vrátil do Viedne. Na koncerte v Hietzingu pri Schonbrune dirigoval vlastnú rozsiahlu skladbu Noc v Benátkach (Eine Nacht in Venedig), z ktorej je zachovaný len fragment.

Zaujímavosťou je, že Brahms sa vo svojom 5. Uhorskom tanci viditeľne inšpiroval Kélerovým Bardejovským spomienkovým čardášom op. 31 (1858). Doboví kritici Brahmsa obvinili z plagiátorstva. Skladatelia však medzi sebou udržiavali priateľský vzťah. Kéler následne analyzoval Brahmsove tance a zistil, že sa inšpiroval viacerými autormi. Tieto rozbori sú zachované v Kélerovej pozostalosti. V súčasnosti vieme, že na titulnej strane Brahmsových Uhorských tancov upozorňuje, že ide o úpravu skladieb, nie o novú tvorbu.

Valčík Na krásnom Rýne spomínam na Teba (Am schönen Rheik gedenk' ich Dein op. 83) bol prirovnávaný k valčíku J. Straussa ml. – Na krásnom modrom Dunaji. Kélerova skladba v tlačenej podobe vyšla v Berlíne, Paríži, Miláne či v Londýne.

Rok 1871 oddirigoval spolu 366 koncertov, čo je značné z tlačených programov týchto predstavení, ktoré si starostlivo odkladal. Popri tom neprestajne komponoval. Po roku 1872 dirigoval vo Wiesbadene len ako hosť.

Okrem Anglicka dirigoval tiež v Berlíne – Berlínskych symfonikov, Gunglov orchester v Mníchove, v Torhalle Pavillon v Zürichu, či v Lucerne. Po období dirigovania sa vrátil do Londýna, kde sa opäť zahĺbil do komponovania.

Vo Wiesbadene, Berlíne a Lipsku uviedol 134 koncertov v roku 1881.

20. novembra 1882 zomrel vo veku 62 rokov vo Wiesbadene. Komponovaniu a dirigovaniu sa venoval 23 rokov. Do roku 1877 bolo publikovaných v tlačenej podobe 138 Kélerových diel v dvanástich európskych vydavateľstvách.