Juraj Beneš

"Prvé Benešove diela sú alúziou, pasticheom modernistických techník (Préférence; Waltz for Colonel Brumble; Musique pour Grock). Sú v nich obsiahnuté princípy neskoršej Benešovej tvorby – linearita hudobného myslenia, ktorá neskôr determinuje vertikálnu štruktúru. Jednotlivé línie smerujú k zahusťovaniu faktúry, rozvíjajú samostatné melodické nápady v tonálnej a atonálnej rovine. Skladateľ príležitostne využíva polyfóniu, imitáciu, citáty, kánonické postupy, polymetriu, motorický pohyb. Práca s hudobným materiálom smeruje k vyjadreniu pohybu, ktorý voľne plynie, bez veľkých gradácií a dramatizmu, čím sa stáva prvým postmodernistickým skladateľom na Slovensku v 70-tych rokoch (Šesť tancov pre sólovú flautu; Mémoire; Canzona; Hudba pre trúbku, bicie a sláči-kové nástroje; Préférence). Od konca 70. rokov tvorí melódiu fragment obsahujúci 1-4 tóny. Voči melodickej mikroštruktúre hľadá rôzne vzťahy, využíva jej opakovanie, varírovanie, intonačné odchýlky, vytvára rôzne nuánsy artikuláciou nástroja. Mikroštruktúra determinuje ďalší priebeh kompozície, odhaľuje nové myslenie v harmónii. Pohnútkou k napísaniu diela a zdrojom jeho dramatickosti je intenzita života, napätie vnútorného prežívania a frenetickosť doby.
Osobitý vzťah Beneš prejavuje voči hudbe renesancie a baroka (Hudba pre J. S. per orchestra), nesnaží sa však o syntézu súčasnej a starej hudby, ale využívaním kompozičných techník implantuje staré princípy do nového myslenia. V piesňovom cykle Il sogno di Poppea vstupuje do priameho dialógu s Monteverdiho operou. V hudobnej forme siaha po historických hudobných druhoch (6 tancov; Tri monódie; O virtù mia, koncertná ária; Canzona). Od druhej polovice 70-tych rokov sa do jeho hudby dostáva modalita, najskôr v lineárnom myslení, neskôr preniká aj do harmónie.
Významnú časť jeho tvorby predstavujú opery a vokálna tvorba. V nich predkladá v slovenskom kontexte osobitú a ojedinelú koncepciu odosobneného, antipsychologického stvárnenia postáv a deja, v ktorom sa samostatne rozvíja epický dej a hudobný priebeh."

(KAJANOVÁ, Yvetta: Juraj Beneš. In: 100 slovenských skladateľov. Ed. Marián Jurík, Peter Zagar. Bratislava : Národné hudobné centrum, 1998, s. 41 – 42.)