{"content":"\n
\n \n O diele:

Disciplinovaný typ štrukturovania hudobných nápadov, čoraz väčšia pozornosť voči sonickým kvalitám pointovania sa v tvorbe Mira Bázlika, počnúc oratóriom Dvanásť (1967) zúročila dvojakým spôsobom. Od začiatku 70-tych rokov skladateľ nachádzal (s menšími prestávkami) zdroje pre tríbenie vlastných hudobných predstáv v EAŠ bratislavského rozhlasu, čo viedlo k radu invenčných skladieb. Problém zvládnutia zvukového pohybu v rozmanitých podmienkach vzťahu medzi diskrétnymi (punktuálnymi) a spojitými veličinami štrukturovania hudby, paralelný k situáciám z oblasti matematickej topológie, či teórie množín, inšpiroval ku vzniku viacerých diel. Počas práce na koncertantnej skladbe určenej violončelu sa Bázlik dozvedel o tragickej smrti mladého hudobníka, teoretika a violončelistu Š. Vrteľa. To ho podnietilo k zmene, resp. filozofickému prehĺbeniu pôvodnej koncepcie – hlas violončela, niekedy výkrik, inokedy vrúcny, ale i lamentózny spev jedinca sa konfrontuje so zvukovým okolím, pričom protirečenia medzi nimi je možné preklenúť hľadaním styčných bodov organizovanosti (ako jedny z možných zvolil Bázlik pravidlá dodekafonickej techniky). V tomto rozhrúžení sa do nachádzania vhodného „riešenia“, ktoré nazval Epoché – Pozastavenie (pojem z teoretickej sústavy filozofa-fenomenológa E. Husslera), vytvoril Bázlik v r. 1983–84 tri verzie jedného tvorivého zámeru (čo je nielen v jeho tvorbe, ale i v širších kontextoch slovenskej hudby ojedinelé). Jedna verzia – Epoché I pre violončelo a symfonický orchester bola v r. 1987 uvedená na festivale Varšavská jeseň, druhá a tretia verzia vznikla už v spolupráci skladateľa s elektroakustickým štúdiom (Epoché II pre violončelo a mg, pás, resp. Epoché III pre violončelo, orchester a mg pás). Vzťah reálneho a preparovaného hudobného zvuku sugeruje tak ďalšie významové dimenzie základného kompozičného zámeru.


\n (Ľubomír Chalupka, in: Bulletin Nová slovenská hudba 2002, s. 20)
\n
\n \n\n \n
\n"}