Evžen Illín

Evžen Illín bol český hudobný skladateľ a hudobník pochádzajúci zo Slovenska. Hral na fagot a venoval sa tvorbe najmä scénickej a filmovej hudby.

Illín vyrastal v juhočeskom meste Bechyně, kde jeho otec Evžen Illín st. pôsobil v kúpeľnej kapele. Učil syna hrať na husle a brával ho medzi hudobníkov. Vyštudoval Strednú priemyselnú školu keramickú a okrem otca základy hudby nadobudol aj v hudobnej škole v Tábore. Na štúdium na konzervatóriu v Prahe si musel zarábať hraním v rôznych zoskupeniach, napr. v divadelnom súbore, kde sa naučil hrať na saxofón a zároveň sa priučil divadlu. Po konzervatóriu pokračoval v štúdiu kompozície na vysokej škole. Istý čas pôsobil ako profesionálny hráč v tanečnom a swingovom Orchestri Karola Vlacha, no potom sa zameral takmer výlučne na komponovanie.

Začínal s tvorbou rozhlasových hier (Janíček s voničkou, 1954; Únor bílý, 1956; Zlaté kapradí, 1961) a hudbou k literárnym pásmam. Neskôr to bola hlavne estrádna, tanečná, scénická, filmová a vážna hudba. Medzi divadelné inscenácie, ku ktorým zložil hudbu, patria Půlnoční mše (1959), Po svatbě (1960), Poprask na laguně (1961) alebo Tak to na světe chodí (1967) a viaceré z nich aj sám dirigoval.

Na filmoch často pracoval so Zdeňkom Podskalským (Bílá paní, 1963; Ženu ani květinu neuhodíš, 1966) alebo s Jiřím Hanibalom (Všude žijí lidé, 1960; Dům ztracených duší, 1967; Červená kůlna, 1968) a významným dielom bol tiež Kinoautomat (1967). Medzi najznámejšie Illínové filmy (bol tiež jeho poslednou snímkou v ČSR) patrí komédia Světáci z roku 1969.

V roku 1968 Illín emigrovaldo Švajčiarska. Napriek viacerým kontaktom, ktoré tam už vtedy mal, trvalo mu takmer desať rokov, kým opäť získal uznanie. Písal hudbu k filmom a seriálom v západnom Nemecku a dvakrát bol pozvaný prísť tvoriť do Hollywoodu. Aj vďaka tomu potom dostal ponuku napísať hudbu k animovanému nemecko-britskému seriálu Ferdo mravec (1984). Zomrel však skôr, ako sa seriál dokončil, v hotelovej izbe v západnom Berlíne.

Z jeho vážnej tvorby spomenieme Scherzo pre veľký orchester (1947), za ktorú v tom istom roku získal I. cenu v rozhlasovej súťaži, Symfonietta, suita Karneval, Koncert pre orchester (1958) alebo Rapsódiu pre flautu a orchester (1958). Venoval sa tiež úprave ľudových piesní. 

V roku 1968 mu bola udelná Pamätná medaila k 70. výročiu československej kinematografie ústredným riaditeľom Československého filmu Aloisom Poledňákom.