Zdenko Mikula

"Mikula bol od počiatkov svojej umeleckej činnosti známy aj neúnavnou organizátorskou prácou, čo sa prejavilo v založení viacerých telies, organizovaní hudobného života, prehliadok a festivalov. Obdivuhodná je však jeho kompozičná aktivita, ktorú vyvíjal popri pracovnej a spoločenskej angažovanosti. Zahŕňa diela od najmenších komorných po vokálno-symfonické a hudobno-dramatické. Do širokého povedomia doma i v zahraničí sa dostal najmä vďaka zborovej tvorbe i vokálno-inštrumentálnym dielam. Najmä jeho zborové diela vytvorili silnú hodnotovú bázu v zborovom hnutí na Slovensku. Každé takéto zoskupenie má vo svojom repertoári skladby Mikulu. Tie sa dostali aj do dramaturgie zborových telies v zahraničí a často patria k povinným skladbám. Podstata úspechu zborových a vokálnych i vokálno-inštrumentálnych diel spočíva v dôvernom poznaní ľudského hlasu a jeho vyjadrovacích možností. Harmonická práca je hutná, avšak priezračná, dôsledná vo výstavbe i po stránke formovej. Početná je aj Mikulova komorná inštrumentálna hudba, v ktorej sa usiloval nachádzať myšlienkovú presvedčivosť, ako aj inštrumentálnu bohatosť a pestrosť. Inštrumentačná vynachádzavosť sa prejavuje aj v jeho širšie koncipovaných orchestrálnych dielach, ako aj v jedinom opernom diele – trilógii Žena (Izergiľ, Maľva, Taťjana). Osobitnú kapitolu v jeho tvorbe predstavujú úpravy ľudových piesní pre rôzne vokálne a vokálno-inštrumentálne zoskupenia."

(BACHLEDA, Stanislav: Zdenko Mikula. In: 100 slovenských skladateľov. Ed. Marián Jurík, Peter Zagar. Bratislava : Národné hudobné centrum, 1998, s. 191.)