{"content":"\n    <div class=\"detail-content\">\n        \n        <strong>O diele:</strong> <p>Napísať tretie sláčikové kvarteto som uvažoval už začiatkom roku 1980, avšak bezprostredným<br />impulzom, alebo podnetom k jeho vytvoreniu bolo blížiace sa 100.výročie narodenia Bélu Bartóka.<br />Sláčikové kvarteto č.3, op.27 s podtitulom „Hommage à Béla Bartók“ som napísal v rokoch 1980-<br />81. Touto skladbou som sa chcel pokloniť, vzdať hold géniovi – Bartókovi, ktorého osobnosť a najmä<br />tvorbu si vysoko vážim a obdivujem. Skladba chce byť akousi „hudobnou skicou“ tejto veľkej, zložitej<br />bohatej a jedinečnej osobnosti hudby 20. storočia – človeka plného vnútorných protikladov a pritom<br />človeka skromného a krásneho. To do istej miery ovplyvnilo aj výber hudobného materiálu, spôsob<br />jeho využitia a dá sa povedať i celkové riešenie skladby, ktorú charakterizuje dôsledná tematickosť a<br />lineárnosť hudobného procesu, ako aj jej štýlová a stavebná sústredenosť. Skladbu som koncipoval<br />ako jednočasťovú, voľnejšie chápanú sonátovú formu, ktorej vnútorné členenie evokuje riešenie<br />adekvátne sonátovému cyklu. Východiskový 12-tónový materiál tohto kvarteta (c es cis a gis b e f d g<br />h fis) je exponovaný a čiastočne aj rozpracovaný už v krátkom úvode, po ktorom nasledujú štyri<br />tematicky, výrazovo i spôsobom spracovania kontrastné plochy (hlavná, dve vedľajšie a záverečná),<br />vytvárajúce prvý, tektonicky uzavretý diel skladby – q. expozíciu. V záverečnej ploche som pritom<br />uplatnil modálny „kryptogram“ Bartóka, ktorý tvorí sled tónov: b,a,d(re),c(do),b,e,a(la). Nasledujúci<br />evolučný diel (Allegretto) je koncipovaný ako sonátové rozvedenie s charakterom scherza, v ktorom<br />sú uplatnené a voľne modifikované, či metamorfované všetky tematické subjekty z expozície. Voľnú<br />a skrátenú reprízu v „zlatom reze“ predchádza a pripravuje pomalá epizóda (Mesto), ktorá je vlastne<br />citáciou zo 6.kvarteta B. Bartóka, simultánne doplnená kontrapunktom z mojej hlavej témy v 1.<br />husliach. Samotná repríza začína fragmentom z prvej vedľajšej témy, po ktorej nasleduje hlavná téma<br />(Presto - quasi finále sonátového cyklu) a v dvojnásobnej augmentácii, vyplývajúcej z tempa, aj<br />druhá vedľajšia téma. Záverečná téma („kryotogram“ B.B.) je súčasťou kódy (Più mosso), kde najprv<br />v staccato osminách heterofónicky rotuje vo všetkých nástrojoch a napokon v Molto sostenuto zaznie<br />unisono. Napokon celú skladbu, centralizovanú in C, rámcujú tri štvortónové akordické konštrukcie<br />z 12-tónového radu vo flažoletoch.</p><br>\n        <em>(autor)</em><br>\n        <br>\n        <p>\n            <strong>Časti diela:</strong><br>\n\n                Quasi Andanto, Allegro\n                \n                <br>\n\n                Recitative – quasi cadenza, attacca\n                \n                <br>\n\n                Allegro con brio, Allegro con troppo\n                \n                <br>\n            </p>\n\n        <br><p>\n                <p><strong>Prvé uvedenie na Slovensku</strong></p>\n                \n                \n                11.02.1982,\n                Koncertná sieň Československého rozhlasu,\n                Bratislava,\n                SK\n\n<br><span class=\"type\">Interpreti: </span>Košické kvarteto\n                <br>\n\n\n            </p>\n    </div>\n"}