Hanuš Domanský

"Domanský patrí medzi skladateľov nastupujúcich do slovenského hudobného života v 70. rokoch, ktorých charakterizoval odklon od avantgardných zdrojov tzv. Novej hudby a záujem o tvorbu klasikov európskej hudby prvej polovice 20. storočia (Janáček, Martinů, Honegger, Stravinskij). Od svojho učiteľa na VŠMU získal úctu k precíznej technickej práci, zvukovej vynachádzavosti a formovej koncíznosti, čo samostatne rozvíjal v rade inštrumentálnych skladieb (Dianoia; Fragment sonáty pre klavír). Nesiahal po racionálne určených kompozičných technikách, rešpektoval tradičné tektonické princípy. Jeho vyspelý individuálny štýl invenčne osvetľujúci staršie modely novým stvárnením sa vyhýba eklekti-cizmu, buduje na spontánnosti hudobných nápadov, zvukovo-farebnej fantazijnosti cibrenej najmä na klavírnych skladbách (Bagately; Dityramby), na bezprostrednosti uvoľneného muzicírovania, jasu a sviežosti hudobného toku. Zasiahol aj do oblasti symfonickej hudby (Symfónia; Koncert pre klavír a orchester), kde pretavil podnety z tvorby L. Janáčka, posilnil expresívnu dikciu svojej hudby, prehĺbil kontrasty bez známok vonkajších efektov. Jeho muzikalita a bezprostrednosť invencie dovoľuje konfrontovať diatonicky jasné kontúry melodiky so sonicky splývavými pásmami, pevný rytmický pulz s metricky uvoľneným pohybom, lapidárnosť zvolených tvarových elementov so sústredenou evolučnou prácou, inšpirácie z historickej hudby s folklórnymi intonáciami. V novšej vývinovej etape Domanského tvorby – od predohry Chvála zeme – sa uplatnila inovácia tektonického plánu na spôsob aditívneho priraďovania jednoduchých modelov, blízkeho koncepcii repetitívnej hudby. Zvukový hedonizmus, dôraz na dynamiku a zmeny hustoty faktúry sú obohatené prvkami tanečnej gracióznosti a šarmu."

(CHALUPKA, Ľubomír: Hanuš Domanský. In: 100 slovenských skladateľov. Ed. Marián Jurík, Peter Zagar. Bratislava : Národné hudobné centrum, 1998, s. 80.)