Jozef Grešák

"Pre skladateľa-mysliteľa Grešáka je fundamentom skladby „bunka“, kompozícia predstavuje vlastne pulzáciu hudobných buniek, ktorých vzťah je náplňou skladateľskej činnosti. Do popredia sa tak dostáva metrorytmický rozmer hudby, ktorý v spojitosti s prepracovanou štruktúrou (vplyv Weberna) a funkčnou inštrumentáciou vytvára hudobný proces, vyznačujúci sa mimoriadnou vitalitou a originálnosťou. Keďže Grešák svoje originálne idey zaklial aj do originálnej notačnej podoby, ku skutočným realizáciám jeho diel mohlo dôjsť až po prenose jeho diel do konvenčnej notácie, ktorý realizoval B. Režucha, čím vlastne demonštroval ideálnu spoluprácu skladateľa a interpreta a pričinil sa nielen o oživenie Grešákovho diela, ale aj o vzrast Grešákovej autorskej sebadôvery a autorskú explóziu jeho posledného tvorivého obdobia. Grešákove idey boli základom jeho komorných, orchestrálnych i scénických diel. Všetky námety Grešákových opier pochádzajú z klasických diel slovenskej literatúry (Kukučín, Hviezdoslav, Šikula) a ich spoločným menovateľom je sociálny aspekt odporu kolektívu voči odlišnému „cudziemu – inému“ jednotlivcovi (mentálne retardovaný, sirota), kolektívne či osobné obetovanie najslabšieho nevinného ako vrcholný prejav dehumanizácie človeka. Z Grešákových opier dodnes nebola ani jediná uvedená scénicky, čím vlastne slovenské hudobné inštitúcie dôsledne uviedli do praxe ťažiskové idey jeho hudobno-scénických kompozícií."

(GODÁR, Vladimír: Jozef Grešák. In: 100 slovenských skladateľov. Ed. Marián Jurík, Peter Zagar. Bratislava : Národné hudobné centrum, 1998, s. 111 – 112.)