Dezider Kardoš

"Kardošovo kompozičné myslenie sa formovalo pod vplyvom A. Moyzesa; ako ukazujú už Piesne o láske, pod Moyzesovým vedením si dokonale osvojil prostriedky modálnej chromatiky. Pre jeho orientáciu sa však čoskoro stal rozhodujúcim vplyv B. Bartóka (jeho raným dokladom je Kardošov Groteskný pochod z Klavírnej suity č. 2, ale i jeho Bagately, nadväzujúce na Bartókov cyklus Pre deti), ktorého kompozičné postupy recipoval bez neskororomantických kompromisov a našiel v nich nosné impulzy pre celú svoju tvorbu. Bartókove podnety – vrátane jeho analytického prístupu k folklórnemu hudobnému materiálu – originálne rozvíja, smerujúc na ich základe prostredníctvom samostatného vedenia hlasov do oblasti atonality a sonorizmu (obdobne ako skladatelia poľskej školy, aj keď menej radikálne). Jeho hudba sa vyznačuje dravou vitalitou, striedaním honeggerovských motorických úsekov (kde sa rytmické motívy významne podieľajú na tematickom procese) a meditatívnych plôch, ako aj častým uplatnením koncertantného princípu. Hoci sa aktívne hlásil k budovaniu socialistickej kultúry, v jeho dielach s vyšším umeleckým nárokom sa požiadavky „socialistického realizmu“ priamo neodrazili. Ešte aj v jeho navonok programových skladbách (ako napr. Hrdinská balada) je rozhodujúca autonómne hudobná formová výstavba. V Kardošových vrcholných dielach (Symfónia č. 4 a č. 5; Partita) sa prehlbuje úloha polyfónie a zovretosť formy a v poslednom tvorivom období siaha k zreteľnejšie exponovaným folklórnym inšpiráciám (Symfónia č. 6; Slovakofónia). Vo svojej rozsiahlej a osobitej folkloristickej tvorbe sa zameral predovšetkým na úpravy ľudových piesní z východného Slovenska."

(ZVARA, Vladimír: Dezider Kardoš. In: 100 slovenských skladateľov. Ed. Marián Jurík, Peter Zagar. Bratislava : Národné hudobné centrum, 1998, s. 140.)