Dezider Kardoš

Dezider Kardoš sa zaraďuje medzi mladú skladateľskú generáciu slovenskej moderny, ktorá formovala hudobnú kultúru na Slovensku po roku 1918. Bol odchovancom kompozičnej triedy Alexandra Moyzesa, neskôr študoval kompozíciu na pražskom Konzervatóriu pod vedením Vítězslava Nováka. Zoznámil sa tak nielen so súčasnou svetovou hudbou a hudobnou avantgardou, ale prehĺbil sa aj jeho vzťah k slovenskému hudobnému folklóru. Ako dlhoročný pedagóg VŠMU sa podieľal na výchove viacerých generácií slovenských skladateľov.

"Kardošovo kompozičné myslenie sa formovalo pod vplyvom A. Moyzesa; ako ukazujú už Piesne o láske, pod Moyzesovým vedením si dokonale osvojil prostriedky modálnej chromatiky. Pre jeho orientáciu sa však čoskoro stal rozhodujúcim vplyv B. Bartóka (jeho raným dokladom je Kardošov Groteskný pochod z Klavírnej suity č. 2, ale i jeho Bagately, nadväzujúce na Bartókov cyklus Pre deti), ktorého kompozičné postupy recipoval bez neskororomantických kompromisov a našiel v nich nosné impulzy pre celú svoju tvorbu. Bartókove podnety – vrátane jeho analytického prístupu k folklórnemu hudobnému materiálu – originálne rozvíja, smerujúc na ich základe prostredníctvom samostatného vedenia hlasov do oblasti atonality a sonorizmu (obdobne ako skladatelia poľskej školy, aj keď menej radikálne). Jeho hudba sa vyznačuje dravou vitalitou, striedaním honeggerovských motorických úsekov (kde sa rytmické motívy významne podieľajú na tematickom procese) a meditatívnych plôch, ako aj častým uplatnením koncertantného princípu. Hoci sa aktívne hlásil k budovaniu socialistickej kultúry, v jeho dielach s vyšším umeleckým nárokom sa požiadavky „socialistického realizmu“ priamo neodrazili. Ešte aj v jeho navonok programových skladbách (ako napr. Hrdinská balada) je rozhodujúca autonómne hudobná formová výstavba. V Kardošových vrcholných dielach (Symfónia č. 4 a č. 5; Partita) sa prehlbuje úloha polyfónie a zovretosť formy a v poslednom tvorivom období siaha k zreteľnejšie exponovaným folklórnym inšpiráciám (Symfónia č. 6; Slovakofónia). Vo svojej rozsiahlej a osobitej folkloristickej tvorbe sa zameral predovšetkým na úpravy ľudových piesní z východného Slovenska."

(ZVARA, Vladimír: Dezider Kardoš. In: 100 slovenských skladateľov. Ed. Marián Jurík, Peter Zagar. Bratislava : Národné hudobné centrum, 1998, s. 140.)