• 1925

    maturita na reálnom gymnáziu v Prešove

  • 1925 – 1928

    Konzervatórium v Prahe (organ – Bedřich Wiedermann, kompozícia – Otakar Šín, inštrumentácia – Jaroslav Křička, hudobné formy – Karel Boleslav Jirák, dirigovanie – Otakar Ostrčil)

  • 1928 – 1930

    Majstrovská škola pražského konzervatória (kompozícia – Vítězslav Novák)

  • 1928 – 1948

    pedagóg teoretických predmetov a kompozície na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave (1941 premenovanej na Štátne konzervatórium)

  • 1937 – 1948

    šéf hudobného odboru v Čs. rozhlase v Bratislave

  • 1948 – 1951

    predseda slovenskej sekcie Československého zväzu skladateľov

  • 1949 – 1978

    profesor kompozície na VŠMU (1965 – 1971 rektor)

  • 1949 – 1953

    riaditeľ Slovenského hudobného fondu

  • 1953

    umelecký riaditeľ SĽUKu

  • 1965 – 1971

    rektor VŠMU

  • 1969 – 1970

    predseda Zväzu slovenských skladateľov

"Veľkosť Moyzesovho nadania, jeho profesionálne skladateľské školenie a jeho rozsiahla pedagogická činnosť (jeho žiakmi boli L. Holoubek, Š. Jurovský, D. Kardoš, A. Očenáš, T. Frešo, I. Hrušovský, L. Burlas, I. Parík, J. Sixta, J. Hatrík, I. Konečný, I. Bázlik, B. Hronec, V. Kovář, V. Patejdl, P. Breiner, a N. Donátová) ho postavili do úlohy zakladateľskej osobnosti modernej slovenskej hudobnej kultúry (popri E. Suchoňovi a J. Cikkerovi). Vo fáze umeleckého dozrievania bol pre neho rozhodujúci vplyv neskororomanticko a impresionisticky orientovanej českej moderny, predovšetkým V. Nováka. V 20. a 30. rokoch experimentoval pod vplyvom Parížskej šestky a I. Stravinského na ploche menších útvarov s antiromantickými, „civilnými“ postupmi (Vest-pocket suita) a prvkami džezu (Divertimento, Jazzová sonáta, Fox etuda). Paralelne s týmto smerom, ktorý čoskoro opustil, však komponoval už i rozsiahlejšie diela (Symfónia č. 1 a č. 2), kde v rámci tradičných foriem výstavby pracoval so silne chromatickým tónovým materiálom, ktorý podľa vzoru V. Nováka rozširoval o sublimované elementy slovenskej ľudovej hudby (najmä jej staršej, modálnej vrstvy). Pre jeho osobitý hudobný štýl, ktorý sa v celom priebehu jeho tvorivého života najplnšie prejavoval v jeho symfonickej a komornej tvorbe, je príznačná majstrovská tematická práca, ktorá zakladá rozmanito riešenú, ale vždy konzistentnú a pútavú teleologickú výstavbu veľkých hudobných plôch, pričom v cyklických skladbách hudobné témy často necháva prechádzať z jednej časti do druhej. Pokiaľ ide o výraz, sú pre Moyzesa, podobne ako pre D. Šostakoviča, príznačné dve polohy: epická šírka spojená s rozvíjaním mohutných gradácií a existenciálne hlboká, nezriedka bolestná meditácia (napr. v Largu Symfónie č. 7, venovanej pamiatke skladateľovej dcéry). Výraznou spoločnou črtou oboch polôh je objektivizujúca mužnosť, ktorá dodáva presvedčivosť i pátosu Moyzesových symfónií. V poslednom tvorivom období sa v jeho hudbe v zvýšenej miere uplatnili archaizujúce prvky v spojení s klasickou čistotou a prehľadnosťou hudobnej architektúry (Partita na poctu majstra Pavla z Levoče). Jeho rozsiahla folkloristická tvorba siaha od prostých úprav ľudových piesní cez kompozície pre folklórne súbory (najmä SĽUK a Lúčnicu) až k orchestrálnym suitám s folklórnou inšpiráciou a koloritom (Váh; Tance z Pohronia; Tance z Gemera), pričom obzvlášť majstrovsky v nej rozvinul predovšetkým poetiku slovenských zbojníckych a lúčnych piesní."

(ZVARA, Vladimír: Alexander Moyzes. In: 100 slovenských skladateľov. Ed. Marián Jurík, Peter Zagar. Bratislava : Národné hudobné centrum, 1998, s. 198 – 199.)

x