-
1953 – 1958
Konzervatórium Žilina (violončelo, akordeón a klavír)
-
1958 – 1960
VŠMU (kompozícia – Alexander Moyzes a Ján Cikker)
-
1962 – 1965
Štátna vyššia hudobná škola v Katoviciach (kompozícia – Bolesław Szabelski, externé konzultácie – Witold Lutoslawski)
-
1965 – 1968
vedúci hudobného vysielania Čs. rozhlasu v Košiciach
-
1968 – 1977
dramaturg Čs. televízie v Bratislave
-
1977 – 1988
dramaturg SĽUKu
-
1988 – 1991
umelec v slobodnom povolaní
-
1990 – 1995
predseda Spolku slovenských skladateľov
-
1991 – 1995
docent na Pedagogickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre
"Originálnosť Salvovej hudobnej reči spočíva v syntéze najarchaickejších modelov slovenského hudobného folklóru s najavantgardnejšími kompozičnými technológiami. Východiskom kompozície je preňho modálna melodika, podrobovaná kontrapunktickým vzťahom. Jeho metrika je veľmi flexibilná, časté sú polyrytmické a polymetrické pásma, ktoré kombinuje s Lutosławského princípom ohraničenej aleatoriky. V centre kompozičného diania často stojí ľudský hlas (spievajúci alebo recitujúci). Celá Salvova poetika sa formovala pod vplyvom poľskej školy, no jeho kompozičný prejav je výsostne individuálny. Esenciálnym stelesnením Salvovej poetiky je balada, emocionálne vypätá skladba syntetizujúca ľudové inšpirácie a techniky európskej avantgardy. Ťažisko Salvovho diela spočíva v komorných, koncertantných a orchestrálnych kompozíciách, no Salva je aj autorom prvej slovenskej televíznej opery (Margita a Besná) a prvej rozhlasovej opery (Plač), ktorej polyfonické plochy sú vytvorené výlučne elektroakustickými prostriedkami – znásobením línií dvoch ľudských hlasov."
(GODÁROVÁ, Katarína: Tadeáš Salva. In: 100 slovenských skladateľov. Ed. Marián Jurík, Peter Zagar. Bratislava : Národné hudobné centrum, 1998, s. 238.)