František (Fraňo) Dostalík

"Dostalíkovu ambíciu a sebavedomie presadiť sa ako skladateľ obmedzovala nedostatočná technická erudícia, nízka autokritickosť a malá trpezlivosť osvojiť si nevyhnutné základy profesionálnej kompozičnej prípravy. Podľa dobových kritík jeho hudbu charakterizovala formová neusporiadanosť a invenčná roztrieštenosť. Skladateľsky bol činný vo viacerých druhových okruhoch, popri vokálnej a komornej inštrumentálnej tvorbe sa pokúsil aj o operu (partitúru Radúza a Mahulieny zadal – s neúspešným výsledkom – do súťaže Čs. umeleckého klubu v New Yorku o pôvodnú slovenskú operu). Dostalík bol národne orientovaný skladateľ, pokúšal sa využiť slovenský piesňový folklór, vo vokálnych dielach zhudobňoval novšiu domácu poéziu (Vajanský, Hviezdoslav, Rázus, Braxatoris a najmä Krasko). Hoci nemal umelecko-tvorivé predpoklady pripojiť sa k iniciatíve nastupujúcej generácie slovenskej hudobnej moderny, s jej programovou orientáciou ho spájal záujem o novú hudbu, viac však rapsodický než systematický (napr. bratislavská prednáška A. Hábu ho motivovala k pokusom o tvorbu v mikrointervalovom systéme – zborové skladby Cantate dominum canticum novum, Slovensko moje – i k úsiliu skonštruovať štvrťtónové harmónium). Sústavnejší Dostalíkov vzťah k novej tvorbe dokumentujú zachované kritiky, glosy, recenzie (cca 200 príspevkov z rokov 1927–41), z ktorých vysvitá jeho nadšenie i porozumenie pre hudbu skladateľov 20. storočia, ktorá v medzivojnovom období zaznievala v Bratislave (L. Janáček, B. Bartók, I. Stravinskij, S. Prokofiev). Jeho rukopisné partitúry sa stratili, z tvorby (30 skladieb) sa zachovali len dva (vydané) zbory. To sťažuje objektívne a komplexné zhodnotenie Dostalíkovej kompozičnej aktivity. Bibliografické spracovanie jeho kritickej činnosti pripravil J. Potúček (1987)."

(CHALUPKA, Ľubomír: František (Fraňo) Dostalík. In: 100 slovenských skladateľov. Ed. Marián Jurík, Peter Zagar. Bratislava : Národné hudobné centrum, 1998, s. 82.)