František Dostalík

František Dostalík bol vo svojej dobe európsky rozhľadeným hudobným publicistom, kritikom, skladateľom, pedagógom a autorom nového hudobného názvoslovia (podobne ako Leoš Janáček), ktoré sa neujalo. Takisto bol tvorivým hudobným pedagógom, regenschorim, dirigentom, zbormajstrom, organizátorom hudobného života, členom a funkcionárom hudobných, umeleckých, cirkevných a kultúrnych spolkov celoslovenského významu. V neposlednom rade bol propagátorom slovenskej ľudovej piesne so zacielením na oblasť Zvolena a Detvy. "Ako jeden z prvých sa pokúsil teoreticky sformulovať históriu a vývoj ľudovej piesne na Slovensku moderným jazykom, a taktiež...inklinoval k štvrťtónovej hudbe, pričom ho môžeme považovať za prvého skladateľa na Slovensku, ktorý sa venoval mikrointervalovým systémom teoreticky, prakticky (skonštruovaním štvrťtónového klávesového nástroja) a interpretačne (so stredoškolským speváckym zborom nacvičoval svoje štvrťtónové diela)...Dostalík bol vnímaný ako samouk a dokonalý diletant..."

(RUTTKAY, Juraj: Prechádzka po "zarostlém chodníčku" Fraňa Dostalíka. In: Slovenská hudba: revue pre hudobnú kultúru. Bratislava : Hudobné centrum v spolupráci, roč. LI, č. 4, 2025, s. 333 – 334.)

"Dostalíkovu ambíciu a sebavedomie presadiť sa ako skladateľ obmedzovala nedostatočná technická erudícia, nízka autokritickosť a malá trpezlivosť osvojiť si nevyhnutné základy profesionálnej kompozičnej prípravy. Podľa dobových kritík jeho hudbu charakterizovala formová neusporiadanosť a invenčná roztrieštenosť. Skladateľsky bol činný vo viacerých druhových okruhoch, popri vokálnej a komornej inštrumentálnej tvorbe sa pokúsil aj o operu (partitúru Radúza a Mahulieny zadal – s neúspešným výsledkom – do súťaže Čs. umeleckého klubu v New Yorku o pôvodnú slovenskú operu). Dostalík bol národne orientovaný skladateľ, pokúšal sa využiť slovenský piesňový folklór, vo vokálnych dielach zhudobňoval novšiu domácu poéziu (Vajanský, Hviezdoslav, Rázus, Braxatoris a najmä Krasko). Hoci nemal umelecko-tvorivé predpoklady pripojiť sa k iniciatíve nastupujúcej generácie slovenskej hudobnej moderny, s jej programovou orientáciou ho spájal záujem o novú hudbu, viac však rapsodický než systematický (napr. bratislavská prednáška A. Hábu ho motivovala k pokusom o tvorbu v mikrointervalovom systéme – zborové skladby Cantate dominum canticum novum, Slovensko moje – i k úsiliu skonštruovať štvrťtónové harmónium). Sústavnejší Dostalíkov vzťah k novej tvorbe dokumentujú zachované kritiky, glosy, recenzie (cca 200 príspevkov z rokov 1927–41), z ktorých vysvitá jeho nadšenie i porozumenie pre hudbu skladateľov 20. storočia, ktorá v medzivojnovom období zaznievala v Bratislave (L. Janáček, B. Bartók, I. Stravinskij, S. Prokofiev). Jeho rukopisné partitúry sa stratili, z tvorby (30 skladieb) sa zachovali len dva (vydané) zbory. To sťažuje objektívne a komplexné zhodnotenie Dostalíkovej kompozičnej aktivity. Bibliografické spracovanie jeho kritickej činnosti pripravil J. Potúček (1987)."

(CHALUPKA, Ľubomír: František (Fraňo) Dostalík. In: 100 slovenských skladateľov. Ed. Marián Jurík, Peter Zagar. Bratislava : Národné hudobné centrum, 1998, s. 82.)