„… lebo ja som chcel predovšetkým slúžiť.
Tak slúžim aj teraz – tým, čo mi ostalo,
pochybnosťami. Ale aj vierou!“
(Roman Berger)
So zármutkom sme prijali správu, že v ranných hodinách zomrel hudobný skladateľ, teoretik a mysliteľ Roman Berger, ktorého významné jubileum sme si tento rok pripomenuli.
Roman Berger (1930 – 2020), rodák z poľského Cieszyna, pochádzal z humanisticky zmýšľajúceho rodinného zázemia. Hudbe sa venoval spočiatku súkromne počas štúdií na gymnáziu v Českom Těšíne, neskôr na Vysokej hudobnej škole v Katoviciach. Po príchode do Bratislavy v roku 1952 študoval na VŠMU hru na klavíri u Frica Kafendu a Štefana Németha-Šamorínskeho a neskôr kompozíciu v triede Dezidera Kardoša. Štúdium absolvoval orchestrálnou skladbou Transformácie s podtitulom „štyri skladby pre veľký orchester“. V tom období pôsobil aj ako pedagóg klavírnej hry na Konzervatóriu v Bratislave a neskôr ako pracovník Zvukového štúdia Československej televízie a externý pedagóg na Katedre teórie Hudobnej fakulty VŠMU. V období „normalizácie“ mu bola zakázaná umelecká činnosť. V rokoch 1980 až 1989 sa jeho pracoviskom stal Umenovedný ústav SAV v Bratislave. Bol členom viacerých výborov, poradných zborov a porôt. V roku 1984 spoluorganizoval semináre Matematika a hudba s Belom Riečanom a v roku 1991 spoluzakladal Medzinárodný festival súčasnej hudby Melos-Étos. Od roku 2000 sa venoval najmä skladateľskej a publicistickej činnosti. Roman Berger bol držiteľom viacerých ocenení, napr. Ceny Zväzu poľských skladateľov, Ceny Jána Levoslava Bellu, Výročnej ceny Ministra kultúry a národného dedičstva Poľskej republiky a ď. Tiež bol nositeľom Herderovej ceny, ktorú udeľovala Viedenská univerzita výrazným osobnostiam za zachovanie a rozvíjanie európskeho kultúrneho dedičstva.
Spolu s Iljom Zeljenkom, Ivanom Paríkom, Petrom Kolmanom a ďalšími patril ku skladateľskej generácii, ktorá výrazne profilovala scénu slovenskej vážnej hudby najmä počas 60. rokov 20. storočia, nazývanú slovenská hudobná avantgarda. Popri kompozičnej činnosti sa od začiatku 60. rokov systematicky venoval aj publikovaniu textov zväčša s výrazným spoločensko-kritickým zameraním. Vyšli mu štyri knižné zbierky – Hudba a pravda. „... tak takto nesmieš myslieť!...“ (Európsky kultúrny klub, 1997), Dráma hudby. Prolegomena k politickej muzikológii (Hudobné centrum, 2000), Zasada twórczości (Akademia Muzyczna im. Karola Szymanowskiego, 2005) a Cesta s hudbou. Od Palacha po Obamu – a po Štefánika (Hudobné centrum, 2012).
Komponovanie vážnej hudby v pravom zmysle slova – hudby protestu, lamentu alebo nádeje – sa stalo organickou súčasťou Bergerovho nielen hudobného myslenia, ale aj vlastného rozhodnutia hudbou „riešiť“ a „tlmočiť“ problémy sveta. Vo svojich úvahách upozorňoval na upadajúcu „kultúru ducha“, morálnu krízu, deštruovaný stav kultúry a hodnotu slova. Kompozičný odkaz a publicistické výstupy Romana Bergera sú osobitými a vzácnymi prvkami slovenskej hudobnej kultúry. Slovami Romana Bergera: „Kultúra nie je automaticky tam, kde prosperujú divadlá, filharmónie, vydavateľstvá, galérie, vedecké ústavy či dokonca školstvo. Duchovná kultúra je tam, kde sa prejavuje kultúrnosť v správaní a myslení, kde spontánne dominuje úcta k životu, človeku, poznaniu, tvorbe. Kde je samozrejmosťou empatia a solidarita, zmysel pre spravodlivosť a zodpovednosť, schopnosť počúvať toho druhého a viesť dialóg – ,spoločne sa približovať k pravde‘.“
Foto: Milan David