Ilja Zeljenka

"Kompozične vychádzal Zeljenka z klasikov európskej moderny. Ich vplyv cítiť najmä v študentských prácach, no i neskorších skladbách. Hoci sa ich vplyvu vo svojich dielach zbavil, nesporné je, že ich štúdium mu dalo solídnu školu toho, čo neskôr v ďalšej práci rozvíjal.
Vývoj skladateľa Zeljenku bol v počiatočných fázach protirečivý. Jeho štýlové dozrievanie bolo poznačené úporným hľadaním, prehodnocovaním, zavrhovaním. Jeho tvorivosť sa uberala paralelne do viacerých polôh, od neoklasicizmu, cez postwebernovské štylizácie až po expresionistické gesto, ktoré v snahe tlmočiť čo najširšie výrazové spektrum, prerastá tradičné hranice a naznačuje nové cesty zvuku a formy.
Šesťdesiate roky znamenajú v jeho tvorbe rozvinutie postwebernovských koncepcií a smerovaní Novej hudby. Kompozície predstavujú použitie viacerých typov sonoristiky – rôzny vokálny prejav (Oświęcim; Zaklínadlá; Hry; Metamorphoses XV), hru s fonémami, kvalitami slov (Hry; Zaklínadlá), narábanie s echom (Oświęcim), priestorom (Hry). V tomto období Zeljenka dospieva i k využitiu netradičných typov notácie (Štruktúry; Sláčikové kvarteto č. 1), racionálnej organizácie tónov, polymetrického členenia hudobného materiálu (Kvarteto pre 4 klavírne hlasy; Polymetrická hudba). V tomto období sa venuje intenzívne filmovej hudbe, s ktorou súvisia prvé elektronické a elektroakustické snahy v slovenskej hudbe.
V dôsledku spoločenských stagnácií začiatkom 70. rokov sa Zeljenka zameriava viac na tvorbu pre ľudové súbory, na domácu aj európsku modernu folklórnych a neoromantických orientácií (kantáta Spievať?; Symfónia č. 3), ale aj na vlastné tvorivé východiská. Približne v období komponovania Symfónie č. 3 obrátil pozornosť na preverovanie štruktúrnych a obsahových možností melosu a harmónie (práca s tónovými bunkami obsahujúcimi sekundové postupy). Redukcionizmus prostriedkov očistil a prehĺbil výraz smerom k meditatívnosti (Elégia; Klavírne trio). V Zeljenkovej tvorbe možno zároveň pozorovať syntetizujúce úsilie a zúročenie nových skúsenosti (Galgenlieder; Mutácie; Hry a riekanky; Hudba pre madrigalistov a dychové kvinteto a ď.). V ďalšom vývoji kontinuitne rozvíja svoj kompozičný prejav smerom k hlbšej syntéze domácich zdrojov (afinita na ľudové intonácie), základných klasických princípov v oblasti tektoniky, harmónie. V poslednom období sa do centra jeho pozornosti dostáva rytmická zložka. Vzniká celý rad skladieb, ktoré sú s úspechom prijímané doma i v zahraničí."

(DOHNALOVÁ, Lýdia: Ilja Zeljenka. In: 100 slovenských skladateľov. Ed. Marián Jurík, Peter Zagar. Bratislava : Národné hudobné centrum, 1998, s. 289–290.)