Ivan Parík

"Paríkova tvorba vo svojich začiatkoch prezrádza vplyvy Debussyho, Hindemitha a Bartóka. V jeho diele však dominuje osobný introvertný výraz spätý s technológiami povojnovej avantgardy. V období formovania vlastnej hudobnej reči nadviazal predovšetkým na výdobytky Druhej viedenskej školy, najmä na odkaz A. Weberna, ktorý mu bol blízky svojím sústredením sa na vycizelovaný detail. Tento štýl je charakteristický úspornosťou používaných prostriedkov, krehkou a fantazijnou konštrukciou, zvukovou priezračnosťou, akcentom na sónickosť a expresívnosť (Dve piesne na texty starých japonských básnikov; Sonata pre flautu; Piesne o padajúcom lístí; Hudba pre troch; Sonata pre violončelo). Od druhej polovice šesťdesiatych rokov (azda pod vplyvom výtvarného umenia) ešte viac zdôrazňuje sónické elementy, štruktúruje detail a zároveň upevňuje celostnosť kompozície (Hudba k baletu; Fragmenty). Táto potreba ho priviedla do Experimentálneho štúdia, kde vytvoril celý rad skladieb, ktoré patria dnes k zakladateľským dielam slovenskej elektroakustickej hudby (Hommage to William Croft; Variácie na obrazy Miloša Urbáska; Hudba k vernisáži II; In memoriam Ockeghem; Pocta Hummelovi). V týchto kompozíciách realizoval ideu konfrontácie historickej hudby s elektroakustickými technológiami (W. Croft, J. Ockeghem, J. N. Hummel). Vo svojich skladbách uprednostňuje komorné inštrumentálne zoskupenia (Hudba pre Miloša Urbáska; Listy; Meditácia...,), využíva však aj ľudský hlas – spev alebo recitáciu (Videné zblízka nad jazerom; Ako sa pije zo studničky) – a nevyhýba sa ani orchestrálnemu obsadeniu (Musica pastoralis; Hudba pre flautu, violu a orchester; Dve árie na fragmenty textu Stabat mater). Parík vytvoril tiež mnoho scénických a filmových hudieb. Venoval sa i teoretickej činnosti (spolu s B. Režuchom je autorom práce Ako čítať partitúru)."

(GODÁROVÁ, Katarína: Ivan Parík. In: 100 slovenských skladateľov. Ed. Marián Jurík, Peter Zagar. Bratislava : Národné hudobné centrum, 1998, s. 223.)