Logo HŽ

Za Jaroslavom Blahom

Vo veku nedožitých 77 rokov 14. 4. navždy odišiel operný historik, teoretik, dramaturg, kritik a publicista, Dr. Jaroslav Blaho. Bol autorom nespočetných textov a projektov reflektujúcich opernú literatúru a prax, zakladateľom opernej časti Zámockých hier zvolenských, iniciátorom systematickej divadelnej dokumentácie Divadelného ústavu v Bratislave, v ktorom pôsobil aj ako jeho riaditeľ, znalcom a propagátorom operného umenia na Slovensku. Jeho blízkych spolupracovníkov sme sa opýtali na spomienky, ktoré ich viažu k tejto významnej osobnosti slovenskej teatrológie a opery.

Múdry muž s láskavým úsmevom

Ešte zo svojich detských rokov si dobre pamätám usmievavého a neokázalo šarmantného pána, ktorý sa volal Jaroslav Blaho. Moja mama bola vtedy hudobnou redaktorkou Československého rozhlasu v Bratislave a Jarko bol jej obľúbený spolupracovník ‒ externý autor relácií. Neraz na poslednú chvíľu pred vysielaním ‒ mame veru veľakrát nebolo všetko jedno ‒ dodával Jarko tie najfantastickejšie texty, v ktorých ako čarovnou paličkou oživoval opernú históriu, vysvetľoval poetiku a kontexty diel a virtuózne komentoval a s pomocou príkladov porovnával interpretačné prístupy domácich aj zahraničných speváckych hviezd. Maminu zložku so strojopismi starých Jarkových relácií v súčasnosti opatrujem ja a dodnes sa k nej rád vraciam a čerpám z nej inšpiráciu.
Neskôr, keď som sa začal zaujímať o dejiny slovenskej opery, som s prekvapením zistil, že ešte dávnejšie, za svojich vlastných mladých čias, bol Jarko aktívny aj ako operný kritik. Jeho recenzie obsahovali v hojnej miere to, čo tak často absentuje v tvorbe dnešných kritikov: istotu vkusu, vecný a presný kritický úsudok o hudobnej aj divadelnej stránke opery a schopnosť vnímať obe tieto základné zložky operného umenia vo vzájomnej súvislosti a rovnováhe. Celostné vnímanie hudobného divadla a schopnosť vystihnúť to podstatné sa zračia aj v jeho operno-historických textoch, roztrúsených v rôznych kolektívnych publikáciách. Kvalitou svojich odborných prác ‒ aj keď nie ich množstvom ‒ predstavuje Jaroslav Blaho spolu s Ladislavom Lajchom a Vladimírom Štefkom špičku medzi historikmi slovenského divadla 20. storočia.
Jeho otvorená hlava, sršiaca vedomosťami a nápadmi, sa uplatnila aj v divadelnej praxi. Do dejín sa zapísalo jeho milované dieťa ‒ operná časť festivalu Zámocké hry zvolenské. Oveľa kratšie trvanie, ale o to zaujímavejšie súvislosti malo jeho pôsobenie na dramaturgii Opery Slovenského národného divadla na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, keď sa spolu s Mariánom Chudovským a Jurajom Benešom pokúšali presadiť nový, modernejší pohľad na opernú prevádzku. Keď som sa o desaťročie neskôr do Opery SND zatúlal ja, Jarko Blaho tam bol častým a obľúbeným, i keď už len externým spolupracovníkom. Polemikám o smerovaní opery sa vtedy už vyhýbal, hoci by k nim stále bol mal čo povedať. Uprednostňoval obrusovanie hrán, harmóniu a najmä návraty do opernej histórie, ktoré si v jeho podaní zamilovali nielen rozhlasoví poslucháči a návštevníci predpremiérových matiné.
Jaroslav Blaho nám všetkým, ktorí sme ho poznali, štedro nadeľoval zo svojej múdrosti a láskavej ľudskosti. Česť jeho pamiatke.

Viac v aktuálnom vydaní časopisu.

http://hc.sk/en/hudobny-zivot/clanok/hudobne-divadlo/1582-za-jaroslavom-blahom/



Updated: 10. 05. 2019