Ján Levoslav Bella

"Bellov dlhý, búrlivý a plodný život nám sťažuje si uvedomiť, že bol skladateľsky činný takmer 70 rokov a že v tejto dobe prebehol v Európe nástup romantizmu, vznik národných kompozičných škôl, zrodil sa i vyvrcholil novoromantizmus a položili sa aj základy moderny 20. storočia. Myslenie Bellu sa formovalo pod vplyvom obrodeneckých snáh slovenských národovcov v 60-tych rokoch a v znamení ceciliánskej obrody cirkevnej hudby. Jeho remeslo, podmurované náukou Simona Sechtera, sa plne prejavilo už v Bellových raných prácach zo študijných a poštudijných rokov, keď na jednej strane prejavuje snahu klásť základy slovenskej národnej hudby (Slovenské štvorspevy, klavírne variácie), na druhej sa aktívne teoreticky i kompozične podieľa na ceciliánskej reforme. Zároveň píše aj prvé novodobé slovenské komorné kompozície, určené pre domáce koncerty (Dumky pre husle a klavír, Sláčikové kvarteto g mol, Sláčikové kvinteto d mol). Kontakty s pražským kultúrnym prostredím počas Bellovho pobytu v Kremnici zintenzívnili Bellov záujem o komornú hudbu (Sláčikové kvarteto e mol, Sláčikové kvarteto c mol), no priniesli aj realizáciu snáh v oblasti orchestrálnej tvorby (Koncertná predohra Es dur, symfonická báseň Osud a ideál), Bellov prienik do oblasti piesňovej lyriky (nemecké a české texty), rozsiahle cirkevné kompozície (najmä Omša b mol pre sóla, zbor a orchester), ako aj prvé zámery v oblasti opernej kompozície. Táto domáca Bellova tvorba z rokov 1862–81 znamenala jednak vedomú realizáciu snahy o slovenskú národnú hudbu, jednak je svedectvom vysokého stupňa Bellovej adopcie aktuálnych kompozičných výdobytkov. Bellovo pôsobenie v sedmohradskej Sibini bolo spojené najmä s realizáciou tamojšej hudobnej produkcie a znamená postupný odklon od ideálov tvorby základov národnej hudby. Bellova sibinská tvorba však v nijakom prípade nie je svedectvom kompozičnej rezignácie, ale predstavuje ďalšiu osobnostnú vývinovú fázu, kladúcu si za cieľ modernizáciu hudobného jazyka v zmysle ideálov novoromantizmu (Sonáta b mol pre klavír, Sláčikové kvarteto B dur, nedokončená Symfónia c mol). Bella venuje tiež celé desaťročie (1880–1890) kompozícii veľkej opernej kompozície Kováč Wieland (Wieland der Schmied), predstavujúcej vlastne vrchol jeho kompozičných snáh a tvorí niekoľko desiatok sakrálnych kompozícií (kantáty, motetá, zbory, organové skladby), v ktorých syntetizuje svoje umelecké predstavy na poli cirkevnej kompozície. Táto časť Bellovej tvorby je dodnes doma prakticky neznáma, hoci nepochybne predstavuje skutočné vyústenie Bellovej zrelej tvorby. Ak Bellov návrat na Slovensko anticipovalo premiérové uvedenie Kováča Wielanda v SND 28. 4. 1926 (ktoré vzbudilo novú vlnu diskusií o podobe slovenskej opery), skutočný návrat znamená aj Bellovu snahu nadviazať na svoje rané kompozičné ideály v oblasti tvorby fundamentov národnej hudby. Bella píše s novým dychom kantátové kompozície (Svadba Jánošíka na text Jána Bottu, Divný zbojník na text Ondreja Bellu), zbory a piesne, ktoré znamenali jeho prihlásenie sa k ideám mladosti. Bellova tvorba stála tak v znamení neustále sa rozširujúceho ideálu univerzalizmu. Na jej začiatku stojí potreba hľadať tvorivé východisko v slovenskej ľudovej piesni, no ideály prísneho kontrapunktu, sprostredkované Simonom Sechterom, a ideály novoromantickej umeleckej nespútanosti, ktoré Bellovi zaštepil Eduard Reményi, ho priviedli k hľadaniu vlastnej umeleckej cesty, oboznamovaniu sa s aktuálnou kompozičnou problematikou i k nastoľovaniu najvyšších umeleckých mét. Ostrý kontrast vytýčených osobnostných cieľov s aktuálnym lokálnym umelecko-spoločenským prostredím ho viedol k viacerým prudkým kolíziám či krízam, no tieto vždy znamenali podhubie vzniku novej syntetickej kvality. Bellova cesta tak viedla od ľudovej piesne a lokálnej cirkevnej produkcie k osvojeniu si tvorivých ideálov romantizmu a novoromantizmu (najmä nemeckej proveniencie), od ideálov ceciliánskej reformy k novoromantickej evanjelickej sakrálnej kompozícii. Keďže Bellova tvorba zasiahla aj všetky dobové hudobné žánre, nevyhnutne nadobudla v rámci novo sa formujúcej slovenskej národnej hudby zakladateľský charakter."

(GODÁR, Vladimír: Ján Levoslav Bella. In: 100 slovenských skladateľov. Ed. Marián Jurík, Peter Zagar. Bratislava : Národné hudobné centrum, 1998, s. 35 – 36.)