Časopis Hudobný život

Z obsahu vyberáme:

ROZHOVORY: Peter Michalica, Barthold Kuijken, Peter Lipa, Petra Poláčková, NA CHATE: Juraj Kalász a Zsófia Boros, SERIÁL: Hudba v časoch neslobody - Zábavná hudba pod cudzou vlajkou, AURIS INTERNA: Filozofia súčasnej hudby?, HUDOBNÉ DIVADLO: SND - Carmen / Bayreuthské slávnosti - Tristan a Izolda, Prsteň Nibelungov, Tannhäuser, Blúdiaci Holanďan / Viedenská štátna opera - Don Giovanni, KONCERTY, FESTIVALY, SPRAVODAJSTVO: SOSR - Lenárdov jubilejný Mahler, Jesenné Konvergencie 2022, Viva Musica! 2022, Katedrálny organový festival Bratislava, Organový festival I. Sokola, Organ Plus - Ružomberok, Ensemble Ricercata - Ivesove piesne, Modrokamenská hudobná slávnosť 2022, Akustický príbeh antropocénu - Hudba Mateja Slobodu na Bielej noci, JAZZ: Hevhetia Fest v Trnave, POVIEDKA: O úsmevoch. Fikcia o Jacqueline., RECENZIE CD ALBUMOV

Že to na jeseň v koncertných sálach hustne, je už známe úvodníkové klišé. Ono to napokon hustne už od uvoľnenia protipandemických opatrení. Popísalo sa o tom už dosť. Okrem problémov, ktoré nám každoročne hudobne prebujnelá jeseň robí v redakcii – lebo o všetkom sa písať nedá –, je zaujímavé pozorovať a vyhodnocovať, ako sa organizátori pasujú s problémom uchmatnúť si čo najviac z pozornosti publika. A opäť – vieme, že ťažké je to už od „konca“ pandémie a že všetci sa do sál nevrátili a aj keby sa vrátili, všetkých organizátorov neuspokoja, lebo prebujnelá ponuka presahuje dopyt. V tomto boji často vyhrávajú najbohatší alebo najdrzejší. Lebo marketing stojí buď peniaze alebo guráž vytasiť aj menej konvenčné zbrane. To druhé je v poriadku, ak ide o komerčné formáty, ktoré majú svoju legitimitu aj v klasike. Už menej vkusné to začína byť, ak sa to týka štátnych kamenných inštitúcií.

Že je aj klasika „sexy“, počúvame už dosť dlho, no už by z tejto ilúzie bolo naozaj fajn vytriezvieť. Prestaňme pred publikom predstierať, že si má na koncerte oddýchnuť, poklebetiť pri šampanskom, pookriať po náročnom dni v práci, získať atraktívne zábery pred fotostenou… Pozbierajme zbytky sebaúcty a priznajme tú nepríjemnú pravdu, že operné predstavenie, symfonický koncert či klavírny recitál ako také reprezentujú vrcholné prejavy tvorivého ľudského ducha, že vyžadujú a zaslúžia si sústredeného partnera v publiku (a áno, to sa rovná istej námahe) a že táto mentálna spriaznenosť prináša na oboch stranách druh slasti, ktorej sa nevyrovná chuť žiadneho trendy prosecca.

Zrejme nevypredáme štadióny, možno ani celé koncertné sály, ani operné domy, azda bude menej jalových standing ovation a azda si zvykneme. Aj na to, že umenie je voľnočasovou „elitou“, úžasným luxusom našej pozemskej existencie. Bolo by však nefér hodiť zodpovednosť za tento prerod len na organizátorov, operné a koncertné domy. Ale to je už iná téma.

Prajem vám osvietené jesenné dni plné umenia a kultúry. Aj s októbrovým Hudobným životom.

Andrea Serečinová