Jedným z najnovších titulov vydavateľstva Hevhetia je v poradí už štvrtý sólový album akordeonistu Petra Katinu, ktorý patrí medzi najvýraznejšie interpretačné a umelecké osobnosti súčasnosti na Slovensku. Na tento album sa interpret rozhodol zaradiť sólové skladby prelomu 20. a 21. storočia, ktoré sú kompozične najkvalitnejšie a patria aj k najnáročnejším skladbám napísaným pre tento nástroj ako z hľadiska technického, tak aj z hľadiska koncepcie a hudobného štýlu. Každé z piatich diel albumu posúva fenomén akordeónu ako sólového nástroja do iných kontextov. Interpretácia maximálnej virtuóznej náročnosti spojená s absorbovaním logickej kompozičnej koncepcie jednotlivých skladieb si vyžaduje absolútny nadhľad a integritu sólistu v rámci širokého spektra štýlových a organizačných parametrov diel súčasnej hudby.
Na CD figurujú diela skladateľov, z ktorých všetci patria k absolútnej kompozičnej špičke a svojím osobnostným vkladom každý z nich prispel k napredovaniu a vývoju „avantgardného“ hudobného myslenia v rámci komplexného posunu na poli súčasnej hudby.
Skladba Episoden, Figuren (1993) Mauricia Kagela je najrozsiahlejšou spomedzi všetkých diel prezentovaných na CD. Samotný názov evokuje vnútorné tektonické členenie kontrastných blokov. Signifikantné je využívanie polôh registrov, rôznorodosť rytmického pohybu mikromodelov diferencovaných vo vrchnom a spodnom diapazóne, čím autor vytvára charakteristické zvukové plochy. Tempové zmeny ešte viac podčiarkujú členenie hudobného toku a napĺňajú tak umelecký zámer transparentný zo samotného názvu diela. Miestami skladateľ kvázi cituje niektoré charakteristické akordeónové textúry, ktoré však deformuje, čím ich stavia do nových kontextov. Peter Katina skĺbil všetky spomínané atribúty skladby do jednotného dramaturgicky vyváženého celku, pričom do nej vniesol svoj charakteristický interpretačný rukopis.
De profundis (1978) Sofie Gubajduliny patrí medzi najčastejšie hrané skladby novodobého akordeónového repertoáru. Je najmladšieho dáta spomedzi prezentovaných diel, to však neuberá na jej nadčasovosti a aktuálnosti. Využíva netradičné spôsoby hry na nástroji a rôzne efekty vypĺňajúc čo najširší ambitus zvukového spektra akordeónu. Charakteristickú časť materiálu skladby tvoria zvukové polia striedajúce sa s vypísanými sekciami, ktoré sa stávajú veľmi silným nositeľom hudobnej výpovede. Rovnako dôležitá je, podobne ako v predchádzajúcej skladbe, diferenciácia registrov nástroja. Spôsob notového zápisu a určitá interpretačná voľnosť niektorých úsekov dávajú možnosť vyniknúť osobnosti a kreativite interpreta, čo sa v tomto prípade plne potvrdilo.
Sequenza XIII (Chanson) Luciana Beria (1995) je predposlednou spomedzi 14 sekvencií pre sólové nástroje skomponovaných v rozpätí rokov 1958 až 2002. Svojou výpoveďou, kompozičnou prácou a čistým štýlom je sekvencia príznačná pre vrcholné obdobie skladateľa. Prvotnou ideou kompozície je akord, resp. sled akordov, ktorý je charakteristicky spracovávaný a situovaný v rôznych horizontálno-vertikálnych vzťahoch a polohách. Od pozvoľného nabaľovania sa pomyselnej horizontálnej osi jedného tónu smeruje až k rozpohybovaným a navrstvovaným malým rytmickým hodnotám vypĺňajúcim celé horizontálne zvukové spektrum. Interpret vystihol ideu skladby a udržal primárnu líniu v rámci jedného dramaturgického celku.
Dielo Toshia Hosokawu by sa dalo charakterizovať aj ako hudba ticha, kde má každý jeden tón v rámci zvukového univerza svoju vlastnú váhu a priestor. Slow Motion (2002) má do určitej miery spoločnú časť idey s Beriovou skladbou, autor však element navrstvovania a redukcie zvukového spektra, akordu, spracúva spôsobom sebe vlastným, viac zameraným na sonoristický aspekt. Dielo je reťazou lineárne nasledujúcich zvukových priestorov s vnútorným napätím vychádzajúcim z rytmickej štruktúry a metro-rytmického pohybu jej jednotlivých elementov. Je ozaj pozoruhodné, ako Katina v rámci príbuzných kompozičných ideí dokáže diferencovať interpretáciu tak, že každá skladba má svoj vlastný charakter, výpoveď a osobité fluidum.
Finálnou kompozíciou je Jeux d'anches (1990) Magnusa Lindberga. Skladba je dôkazom kontinuity tradície tvorby pre akordeón v Škandinávii. Líši sa od predchádzajúcich svojou ideou i kompozičnou technikou. Je spektrálna – tok neustálej zvukovej masy je plný charakteristických gest a figúr. Neprichádza v nej k deleniu zvukového pradiva na niekoľko línií, ale dielo tvorí jeden koherentný smerujúci celok tónového spektra. Je veľmi živé, plné energie a vyžaduje si absolútnu technickú dokonalosť na stelesnenie umeleckého zámeru skladateľa, čo interpret v absolútne naplnil a vystihol.
Recenzovaný album predstavuje súvislý celok, ktorý je vrcholom interpretačného a kompozičného umenia. Podanie skladieb je výnimočné nielen v spojitosti s akordeónom ako sólovým nástrojom, ale v rámci svojej integrity prekračuje hranicu determinujúcu pojem jednotlivého nástroja. Po predchádzajúcich sólových albumoch Petra Katinu sa stáva toto CD ďalším kúskom, ktorý zveľadí a skvalitní fonotéku milovníkov a poslucháčov nielen súčasnej hudby.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.