R. Patočka
Pražský komorní
orchestr bez dirigenta
Český rodák František Benda (1709–1786) a člen rozvetveného hudobníckeho klanu Bendovcov bol súčasníkmi (Scheibe, Reichhardt, Burney) považovaný za jedného z najväčších huslistov svojej doby. Ako študent Jezuitského seminára v Prahe vystupoval s úspechom ako spevák – altista, z rovnakej doby pochádzajú i jeho prvé kompozičné pokusy. Neskôr sa rozhodol venovať husliam, pričom jeho hru a komponovanie ovplyvnili nielen diela Vivaldiho, ale údajne aj hra ľudových hudobníkov. Na sklonku života bol považovaný tvorcu nového a originálneho štýlu, ktorý ovplyvnil nemeckých huslistov. Benda istý čas pracoval v šľachtických službách vo Viedni a Poľsku, kým ho v roku 1733 neprijal medzi svojich hudobníkov pruský korunný princ, neskorší kráľ Friedrich II. U panovníka, ktorý na svojom dvore sústredil nemeckú hudobnú elitu (o. i. C. Ph. E. Bacha, J. J. Quantza, Graunovcov), ostal po zvyšok života. V autobiografii uvádza, že kráľa – flautistu údajne sprevádzal na 10 000 koncertoch. Johann Adolph Scheibe napísal, že Benda si svojou hrou „dokázal podmaniť a ovládať srdcia svojich poslucháčov“.
Nič podobného sa štvoricou koncertov (A dur, Es dur, C dur, D dur) však v mojom prípade nepodarilo mladému a nepochybne mimoriadne disponovanému huslistovi Romanovi Patočkovi (1981), ktorý je ako sólista považovaný za jednu z najvýraznejších interpretačných nádejí v Česku. Nahrávka Pražského komorného orchestra bez dirigenta znie akoby sa estetické premisy od roku 1951, kedy súbor vznikol, len neveľmi zmenili.
Tento dojem ešte podporuje zvuk čembala pripomínajúci archaické nástroje značky Lindholm. Akokoľvek technicky a výrazovo prepracovaný, prejav sólistu nemá takmer nič spoločného s rétorickosťou hudby 18. storočia. Spôsobom tvorby tónu i estetikou pôsobí romantizujúco (hoci Patočkovi nemožno uprieť vkus a intuitívny cit pre mieru), osobitosť Bendovho originálneho štýlu (medzi barokom a klasicizmom, galantným a citovým štýlom) i rozdiely medzi jednotlivými koncertmi sa v ňom vytrácajú a evokuje skôr „mainstreamové“ predvedenia Mozartových koncertov. Zaujímavú diskrepanciu vytvára síce neštýlová, no muzikálna hra sólistu a dnes už pomerne toporne pôsobiaca „objektívnosť“ v sprievode orchestra, tak trochu pripomínajúca slávne dni súborov I Musici či Slovenského komorného orchestra.
Pátrajúc po nahrávkach Bendových husľových koncertov na naxosmusiclibrary a na iTunes som našiel len skutočne archívne kúsky s Evženom Prokopom (Supraphon) a Josefom Sukom (Naxos), z novších nahrávok sa Bendove husľové koncerty dvakrát objavili na CD Gabriely Demeterovej. Pri množstve vynikajúcich špecialistov na hudbu 18. storočia v Čechách by si tieto zaujímavé skladby určite zaslúžili historicky poučenejší pohľad. A ani na okamih nepochybujem, že Roman Patočka dokáže nájsť repertoár, ktorý jeho schopnostiam a estetickým preferenciám pristane lepšie.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.