Najnovšia publikácia slovenskej muzikologičky Markéty Štefkovej sa zaoberá u nás málo reflektovanou problematikou teórie hudobnej interpretácie. Autorka čerpá jednak z renomovanej zahraničnej literatúry, jednak z vlastných výsledkov doterajšieho bádania v tejto hudobno-teoretickej oblasti. Ako Štefková priznáva, jej uvažovanie vychádza v niektorých aspektoch aj zo skúseností vyučovania na VŠMU, teda z bezprostredného kontaktu s umeleckou praxou. Vzhľadom na rozsah knihy nemá Štefková ambíciu uchopiť problematiku v celej jej šírke, zameriava sa preto len na vybrané problémy interpretácie, pričom veľký dôraz kladie na prepojenosť teórie a praxe.
Kniha je rozčlenená do viacerých kratších kapitol venovaných rôznym teoretických problémom hudobnej interpretácie. Štefková napr. objasňuje zrod tzv. „opusovej“ a „poslucháčskej“ hudobnej kultúry v historických kontextoch, ktoré sú určitým predpokladom k vzniku samotného „vedeckého“ uvažovania o problematike hudobnej interpretácie. Vyhodnocuje aj v posledných desaťročiach často diskutovaný problém tzv. historicky poučenej interpretácie, pričom upozorňuje na tri právoplatne vedľa seba existujúce a možné prístupy k interpretácii hudobného diela tak, ako ich definuje Hermann Danuser: historicko-rekonštruktívny, tradičný a aktualizujúci modus. Iné state sa venujú napr. úlohe subjektivity v hudobnej interpretácii či reflexii a kritike kompozície a interpretácie v historickom priereze.
Jednou z najzaujímavejších kapitol je pojednanie o „hudobnej intepretácii vo svetle galantnej estetiky a afektovej teórie“. Na známom príklade sporu medzi J. S. Bachom a J. A. Scheibem poukazuje autorka na nesprávne posudzovanie diela očami inej estetiky, než v akej dielo komponoval skladateľ, z čoho následne vychádzajú fatálne nedorozumenia a nepochopenia samotného hudobného diela, jeho kvality, významu a obsahu. Štefková v spomínanej kapitole taktiež zaujala vhodne vybranými príkladmi zo známych traktátov najmä J. J. Quantza či C. Ph. E. Bacha, ktoré môžu byť pre čitateľa určite inšpiráciou k ďalšiemu skúmaniu týchto prameňov.
Ťažiskové kapitoly knihy venovala Štefková konkrétnym analýzam niekoľkých skladieb, na ktorých sa viacerými spôsobmi snaží demonštrovať, ako je analytický základ dôležitý pre „pravdivé“ (v zmysle „autentické“) uchopenie hudobného diela. Autorka v analýzach hľadá to, čo je v hudobnom diele schopné „rozprávať“. Kladie dôraz na potrebu porozumieť hudobným procesom, ktoré pre lepšie pochopenie často metaforicky prirovnáva k dejom z bežného života, na základe čoho potom môže interpret tlmočiť poslucháčom posolstvo diela. Kniha obsahuje analýzy Monteverdiho Orfea, vybraných skladieb z Griegových Lyrických kusov či Bachovho Prelúdia a fúgy fis mol z Temperovaného klavíra II. Štefková tiež analyzuje klavírne koncerty bratislavského rodáka J. N. Hummela. Skúmaniu vplyvu Hummelovej tvorby na poetiku F. Chopina a klavírnej hudby 19. storočia vôbec sa autorka venuje dlhodobo a svoje výsledky už viackrát publikovala v domácej i zahraničnej odbornej literatúre, ako aj na viacerých konferenciách. Veľmi podmanivo je v knihe spracovaná aj analýza Brahmsovho Intermezza op. 119 č. 1. Štefková na nej poukazuje na rozdiely medzi štrukturálnou (formálnou) a komplexnou esteticko-interpretačnou analýzou. Táto stať podáva čitateľovi aj návod, ako môže interpret postupovať pri skúmaní hudobnej podstaty skladby, ktorú sa chystá svojou hrou znovu oživiť. Oceňujem aj zvolenú formu tohto „návodu“: Štefková formou otázok a odpovedí učí čitateľa klásť si zmysluplné otázky, ktoré mu následne pomáha zodpovedať tak, aby ho analýza priviedla k pochopeniu zmyslu a obsahu skúmaného diela. Autorka ukazuje, ako nájsť a vyhodnotiť najdôležitejšie miesta v skladbe, ktoré sú pre jej výklad zásadné. Jednotlivé hudobné prvky a javy vysvetľuje aj z historického hľadiska, pri čom si čitateľ môže uvedomiť, aké je dôležité chápať širšie kontexty pre dešifrovanie správneho hudobného významu. V závere kapitoly podáva autorka aj porovnanie interpretácie tohto Brahmsovho klavírneho kusu v podaní G. Oppitza a H. Grimaudovej, ktoré môže poslúžiť ako inšpirácia hudobným recenzentom pri reflexii koncertov a nahrávok.
Kniha môže byť impulzom a zároveň akýmsi „vodítkom“ pre interpretov vrátane študentov a pedagógov hudobných inštitúcií v hľadaní spôsobov, ako sa dopracovať ku vkusnej, štýlovo adekvátnej a „pravdivej“ (autentickej) interpretácii skladby. Štefkovej kniha ukazuje nové cesty ako pre interpretov, tak i pre hudobných teoretikov a načrtáva podnety k ich spolupráci, ktorá je u nás zatiaľ nedostatočne rozvinutá. Je výbornou ukážkou prepojenia hudobnej teórie s praxou – ukazuje cestu využitia poznatkov analýzy hudobnej štruktúry a historických rešerší pri kreatívnej interpretácii. V tomto zmysle ide v slovenskej muzikológii o ojedinelé dielo.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.