Mladý slovenský akordeonista Milan Osadský si na svoj debutový album Nice vybral veľmi zaujímavý program. Prvú polovicu albumu tvoria diela zahraničných autorov, akými sú Hosokawa, Kagel, Nørgård a Ganzer, kým v druhej dominujú diela slovenských skladateľov Lucie Chuťkovej, Vladislava Šarišského a Daniela Mateja. Hoci sa dramaturgia albumu môže zdať trochu rozpoltená, všetky skladby spája pomyselná či doslovná idea „krásy“ (ako napovedá názov albumu), ktorú každé dielo reflektuje po svojom.
Toshio Hosokawa v dnes už legendárnej kompozícii Melodia na rozsiahlej ploche vrství a rozpúšťa farby v podobe jednotlivých tónov, ktoré vytvárajú bizarné klastre. Vypätá dynamika zároveň buduje obrovské bloky narastajúceho iracionálneho zvuku i jeho následnú totálnu dekonštrukciu vo veľmi pôsobivom zvukovom rámci, to všetko na báze až duchovného prežitku. Skladba Pera Nørgårda Introduction and Toccata je autorova sympatická, kvázitonálna prvotina, ktorá vznikla v časoch, kedy svoj vzťah k nástroju iba hľadal a kedy ešte naplno nerozvinul svoju typickú durmolovú modalitu úzko previazanú s divokou expresívnou polyrytmikou. U Mauricia Kagela ide zasa o novú estetiku rozšírenej tonality a nadviazania na starobylé hudobné vyjadrovacie formy. A hoci je jeho voľný cyklus Rrrrrr... pôvodne napísaný pre organ, pri akordeónovej úprave dostáva sympatickú „tvár“ koketujúcu s folklórne-nevážnou minulosťou nástroja. Prchavá zvuková stereopohľadnica Jürgena Ganzera Phantasia 84 patrí medzi veľmi vyhľadávané autorove diela a Milan Osadský dokazuje, že jej pôsobivá impresionistická zvukovosť je jedným z nosných prvkov jeho výrazových možností.
Diela mladých slovenských autorov Chuťkovej a Šarišského navzájom virtuálne prepájajú rozsiahle formové oblúky, excentricita a rapsodickosť výrazu, atraktívne jazzové alúzie a homogénna harmonická štruktúra nadväzujúca na rozšírenú tonalitu a plný, kompaktný akordeónový zvuk. Slovenské diela v priamom strete s „bardmi“ svetovej hudby obstáli na albume veľmi dobre, čo je dané aj tým, že sa ich autori skvele stotožnili s ideálnou zvukovou polohou nástroja a jeho možnosťami. Osadský prezentuje súčasnú hudbu vo vyložene „peknom“ svetle, necháva rozoznieť a „svietiť“ akordeón v dielach autorov, ktoré dokážu nadchnúť pomerne široké spektrum i laických poslucháčov a nepúšťa sa do prezentácie najnovších avantgardných trendov. Zvukovo najprogresívnejším dielom albumu popri Hosokawovi tak ostáva titulná skladba Nice od Daniela Mateja, ktorá provokuje svojou cageovsko-feldmanovskou estetikou, odvážnym zvukovým riešením a sviežimi farbami.
Milan Osadský hrá veľmi dôrazne a pritom citlivo, no za lyrikou cítiť skrytý nepokoj, dynamickú silu a robustnosť výrazu spojenú s razanciou a bezchybnou technickou dispozíciou. Album Nice je rozhodne veľmi sympatický a sľubný debut.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.