Divadelný ústav a Cirkevné konzervatórium
Bratislava 2012
Na svete je ďalšia kniha o osobnostiach našej opernej kultúry s názvom Anna Hrušovská. Eva Malatincová a Dora Kulová, pedagogičky bratislavského Cirkevného konzervatória, ktorého súčasťou je spevácky odbor pomenovaný po tejto významnej speváčke a vynikajúcej vokálnej pedagogičke, sa ideou vydania knihy začali zaoberať už v roku 1992, vychádza však až pri príležitosti nedožitých 100. narodenín Anny Hrušovskej.
Štúdia Evy Malatincovej Anna Hrušovská – vokálna pedagogička pozostáva zo štyroch menších kapitol. Autorka sa v nej popri základných údajoch o živote a umeleckej kariére Anny Hrušovskej osobitne venuje metodike spevu svojej profesorky, čo (i vzhľadom na to, že jej životnú cestu či zhodnotenie umeleckého prínosu podrobnejšie rozvádzajú štúdie ďalších autorov) patrí k najobjavnejším pasážam nielen Malatincovej materiálu, ale aj celej knihy. Autorkin prístup tu síce chvíľami pripomína manuál správneho spevu vo všeobecnej rovine, našťastie ho však vždy dopĺňa popis, ako jednotlivé postupy vokálnej pedagogiky aplikovala Anna Hrušovská. Malatincovej časť obsahuje aj profily žiakov pani profesorky a ich spomienky na hodiny spevu. Tie azda mohli byť upravené tak, aby sa určité vyjadrenia menej opakovali.
Dora Kulová v rozsiahlej štúdii Spomienky legendárnej koloratúry vychádza z rozhovorov, ktoré viedla s Annou Hrušovskou pred 20 rokmi. Ich významnú časť predstavujú spomienky umelkyne na rôzne životné peripetie. Tie nielen hlbšie dokresľujú umeleckú dráhu načrtnutú v prvej časti knihy, ale veľakrát ozrejmujú aj ľudský profil tejto vzácnej ženy a jej postoj k životu ako takému. Prekvapujúco pôsobí napríklad vyznanie umelkyne (platiacej za mozartovskú a čiastočne aj straussovskú interpretku), že sa nedokázala dokonale zžiť s postavou Zerbinetty v Straussovej Ariadne na Naxe, alebo fakt, že počas ústeckého angažmánu musela spievať aj superdramatickú úlohu Cudzej kňažnej v Dvořákovej Rusalke. V tejto kapitole nájdeme už nielen citácie, ale aj fotokópie kritík referujúcich o umeleckých kreáciách Anny Hrušovskej. Pochádzajú predovšetkým z prvého obdobia jej speváckej dráhy (pred bratislavským angažmánom 1945–1962) a zároveň podávajú zaujímavý obraz o spôsobe kritickej reflexie opery v tých časoch. Bonbónikom v tomto smere je speváčkin autorský článok o verdiovskom interpretačnom štýle, v ktorom (ešte pred talianskym vokálnym expertom Cellettim) poukazuje na negatívny vplyv veristického interpretačného štýlu na vokálnu kultúru.
Je chvályhodné, že autorky napriek úcte k milovanej profesorke popri unisono zdôrazňovaných pedagogických, speváckych i ľudských kvalitách nechali zaznieť aj kritický hlas niektorých žiačok, ktorým sa Anna Hrušovská pre pracovné zaneprázdnenie venovala menej.
Akýmsi obsahovým doslovom knihy je krátka štúdia Jaroslava Blaha Donna Mozartiana, v ktorej autor pregnantne charakterizuje prínos speváčky a pedagogičky pre našu vokálnu kultúru, zaraďujúc ju do širšieho kontextu s rozlíšením viac a menej významných aspektov.
Publikácia je vybavená bohatou fotodokumentáciou. Škoda, že aspoň v záberoch z bratislavských inscenácií nie sú uvedení Hrušovskej partneri, pričom v dnešnej internetovej dobe by sa to dalo aplikovať aj na fotografie zachytávajúce jej pôsobenie v Grazi, hoci možno nešlo o takých významných partnerov, akým bol pre Hrušovskej Gildu hosťujúci Rigoletto Giuseppe Taddei (SND 1947). Cenný je záverečný súpis speváčkiných úloh (z 33 partov sú len štyri mozartovské, čo vyplýva z vtedajšej málo objavnej dramaturgie divadiel) a kreácií v jednotlivých divadlách. Hrušovskej spevácke účinkovanie si dnes pamätá už len málokto. Je však medzi nami prítomná cez svoje žiačky – úspešné hlasové pedagogičky a ako „stvoriteľka“ trblietavého operného slávika Lucie Poppovej.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.