Patrím medzi pedagógov, ktorí sa snažia hľadať nové spôsoby ako zaujať žiakov klavírnou hrou. S obľubou som si prelistoval Klavihrátky, novinku z vydavateľstva Bärenreiter. Potešil ma zámer autoriek Ivy Oplištilovej a Zuzany Hančilovej poňať tento titul ako zdroj inšpirácie a radosti zo spoločného hrania pedagóga so žiakom.
Na svete existuje nespočetné množstvo klavírnych škôl a metodík a pre dnešného pedagóga nie je jednoduché zorientovať sa v nich. Súhlasím s autorkami a sám sa v praxi riadim tým, že najlepšie je mať niekoľko zdrojov, ktoré sa navzájom kombinujú a reagujú na individuálne potreby žiaka. Výborná je autorkami spomínaná česká Orffova škola Ilju Hurníka a Petra Ebena a Európska klavírna škola Fritza Emontsa. Veľmi oceňujem snahu tých pedagógov, ktorí paralelne s klavírnymi zručnosťami žiaka rozvíjajú aj jeho celkovú hudobnosť. Tiež súhlasím s názorom, že výučba teórie najlepšie prebieha pri priamom kontakte s nástrojom a s praktickou ukážkou daného problému. Žiak, ale aj pedagóg tak môžu vidieť, že vzdelávanie v hudobnej téorii je úzko prepojené s klavírnou hrou i technikou a že bez hĺbkového i analytického poznania nemožno hudbu správne interpretovať.
Klavihrátky obsahujú štyri pracovné zošity a jeden prípravný pracovný zošit. Deti sa hravým spôsobom postupne učia základné pojmy, sluchovú analýzu a rozvíjajú rytmické cítenie. Prínos Klavihrátok vidím hlavne v ich pohľade na vnímanie rytmu a tonálneho cítenia. Vedú žiaka k tomu, aby ich vnímal vo väčších celkoch a chápal súvislosti medzi nimi. Autorky počítajú s neustálou interakciou žiaka a pedagóga. Mnohé cvičenia majú vtipné názvy
(Myšky zlodějky, Pro zvědavé uši) a sú spojené s kreslením, dotváraním grafických symbolov, s hádankami, pohybom a diktátmi pre učiteľa.
Slabšiu stránku Klavihrátok vidím v spôsobe ilustrovania a grafickej úpravy zošitov, v obmedzení sa ťažiskovo na české piesne a v absencii súčasnej hudby a hudby 20. storočia. V porovnaní s inými slovenskými a českými materiálmi sú Klavihrátky rozhodne krokom vpred aj v oblasti ilustrácií i grafickom spracovaní. Avšak v úvode spomínaná Európska klavírna škola Fritza Emontsa mohla slúžiť ako inšpirácia aj v oblasti výtvarného spracovania – je plná pekných a kvalitných obrázkov, ktoré súvisia s danou skladbou. V dnešnej dobe je grafické spracovanie materiálu dôležité najmä vo vzťahu k deťom. Kresby sú vo všetkých pracovných zošitoch tematicky veľmi podobné a neprispôsobujú sa veku žiaka. Emonts môže byť vzorom aj vo výbere hudobných ukážok, spracúva materiál z prostredia rôznych hudobných tradícií a kultúr. Klavihrátky hudobnú problematiku analyzujú ťažiskovo na príkladoch českých piesní.
Žijeme už v druhom desaťročí 21. storočia a myslím si, že akýkoľvek hudobný pracovný materiál nevyhnutne musí zaznamenať aj hudbu 20. a 21. storočia. Ako zdroj inšpirácie by mohli poslúžiť Kurtágove Hry. Kurtág tiež hravou formou predstavuje deťom rôzne grafické symboly a učí ich pracovať s celým nástrojom ako zvukovým objektom (hra na strunách, glissandá, klastre, voľná improvizácia). Hru na strunách pritom začal používať americký skladateľ Henry Cowell už v roku 1914... Pre deti sú práca so zvukom, inými klavírnymi technikami a zápisom, ktorý s nimi súvisí, veľmi zaujímavé. Sú dôležitým prvkom v rozvíjaní ich vnímavosti a tvorivosti. Podobne ako autorky Klavihrátok aj Kurtág kladie veľký dôraz na celok, a hoci používajú rôzny zvukový materiál, zhodujú sa v tom, že sústredenie na skladbu ako celok je základom dobrej klavírnej techniky.
Úlohou dnešného pedagóga je kombinovať rôzne zdroje a materiály, aby zabezpečil svojim žiakom širokospektrálny pohľad na hudbu a hru na nástroji. Klavihrátky považujem za veľmi dobrý materiál pre výučbu detí – klaviristov, hoci by som privítal, keby aj v našich krajinách vznikla škola, ktorá by v sebe zahŕňala aj vývoj hudby za posledných sto rokov.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.