Aya Okuyama, Allessandro Commellato
Solamente naturali
Súbor Solamente naturali rozširuje hummelovskú diskografiu o prvú nahrávku jeho klavírnych septet na dobových nástrojoch. Septeto op. 74 pre klavír, flautu, hoboj, lesný roh, violu, violončelo a kontrabas patrí k opusom s ďalekosiahlym vplyvom na nasledujúce generácie skladateľov. Verzia pre klavírne kvinteto, vydaná v roku 1816, bola priamym predobrazom Schubertovho Kvinteta A dur, „Pstruh“; Liszt, ktorý bol skvelým interpretom tohto diela, ho virtuózne transkriboval pre klavír. Vďaka závažnému výrazovému charakteru, koncepčnej súdržnosti, harmonickej progresívnosti a invenčnému využitiu dispozícií sláčikových a predovšetkým dychových nástrojov ide o dielo, ktoré patrí k vrcholom Hummelovej tvorby. Septeto op. 114 „Vojenské“ pre klavír, flautu, klarinet, trúbku, husle, violončelo a kontrabas s originálnym využitím dispozícií trúbky ako koncertantného nástroja je výrazovo odľahčenejšie; dominujú fanfárové intonácie, v ktorých azda rezonujú podtóny hudby z čias Hummelovho detstva v Bratislave, preslávenej majstrami na výrobu dychových nástrojov.
Podobne ako vo väčšine Hummelovej komornej hudby spočíva ťažisko v klavírnom parte, ktorého náročnosť dosahuje úroveň jeho klavírnych koncertov. Tejto úlohy sa zhostili zahraniční interpreti Aya Okuyama a Alessandro Commellato. Mladá Japonka je plastická skôr v kantabilných úsekoch; „dostáť“ Hummelovým mimoriadne vysokým technickým nárokom napriek zjavným dispozíciám príležitostne, hlavne v 1. časti, nedokázala. V snahe o artikuláciu bodkovaných rytmických útvarov v rýchlych tempách tak vznikajú neorganické trhliny; v rýchlych a virtuóznych pasážach interpretka nielen zrýchľuje, ale aj crescenduje a vo zvýšenej miere akcentuje, čo pôsobí trochu školácky. Presvedčivejšie vyznieva mendelssohnovsky démonické Menuetto o Scherzo s hymnickým triom, variačná časť s najvýraznejšími schubertovskými názvukmi a v dôsledku variovania rozmanitých náladových polôh už vyslovene romantické finále. Celkovo mi v interpretácii Hummelovho op. 74 chýba výraznejšie diferencovanie medzi tematicky ťažiskovými na strane jednej a tranzitnými, resp. brilantno-virtuóznymi úsekmi na strane druhej, ktoré by sa žiadalo dynamicky a artikulačne odľahčiť.
Hudba si tak neustále rovnako nárokuje na poslucháčovu pozornosť, čo pôsobí únavne. Lepšie sa s náročným klavírnym partom Hummelovho op. 114 vyrovnal Talian Alessandro Commellato. Jeho prejav je zrelší, artikulačne prepracovanejší a mužne priamočiary; virtuózne klavírne arabesky v jeho podaní nepôsobia forsírovane. Výkon komorných hráčov zo Solamente naturali je napriek technickým a intonačným obmedzeniam dobových nástrojov pomerne spoľahlivý; v náročnom trúbkovom parte „Vojenského“ septeta exceluje Jean-Luc Machicot.
Skutočnosť, že nahrávka je novodobou svetovou premiérou na historických nástrojoch, vyzýva k reflexii významu tohto interpretačného počinu. Vzhľadom na to, že Hummelova invencia v oblasti klavírnej sadzby a ornamentiky bola fenomenálna a siahala ďaleko za horizont možností nástrojov jeho doby, vzbudzuje vo mne interpretácia na historických klavíroch tak trochu rozpaky. V každom prípade dôverne známe diela odrazu znejú inak; kombinácia zvukovosti klavíra Jacob Bertsche z dielne Roberta Browna (okolo 1817) a historických sláčikových a dychových nástrojov však samozrejme napomáha ozrejmeniu zvukového ideálu doby a odhaleniu zaujímavých efektov, ktoré na súčasných nástrojoch docieliť nemožno. Nielen odborne kvalifikovane a erudovane, ale aj zanietene pôsobí výklad oboch diel z pera znalca Hummelovej hudby a hudobného konzultanta projektu Didiera Talpaina.
Hummel ako „skladateľ na rozhraní“ (už nie klasicistický, ale súčasne ešte nie romantický) prirodzene vyzýva ku konfrontácii interpretačných prístupov. Interpretácia na autentických dobových nástrojoch akoby podčiarkovala skôr klasicistické štýlové aspekty jeho poetiky a nabádala vnímať túto hudbu spôsobom nasmerovaným do minulosti, t. j. ako pomerne konzervatívnu a miestami „preťaženú“ ornamentmi a brilantnou virtuozitou. S týmto obrazom Hummela vhodne korešponduje obal CD s reprodukciou olejomaľby Oválny salón vo Versailles maliara viktoriánskej epochy Johna Haynesa-Williamsa. Osobne zostanem skôr prívrženkyňou interpretácie na moderných nástrojoch, predovšetkým klavíroch našej doby s celkom novými zvukovými možnosťami (pokiaľ ide o docielenie vokálnych efektov aj orchestrálnej zvukovosti). Interpretácia na týchto nástrojoch totiž podčiarkuje tie aspekty Hummelovej poetiky, ktorých potenciál pre budúcnosť v Hummelových vrcholných dielach odhalili Chopin, Schubert alebo Liszt.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.