Skromný a nenápadný trubkár Ondrej Juraši, ktorý roky pôsobil v rôznych big bandoch (o. i. v Big Bande Gustava Broma a Big Bande Matúša Jakabčica), hľadal priestor pre osobnejšie vyjadrenie a výsledkom je debutový album POST. Juraši v minulosti participoval na viacerých autorských projektoch Michala Motýľa či Mila Suchomela, no až teraz sa objavila príležitosť vydať CD pod vlastným menom. K úspešnému výsledku pomohla aj zostava hudobníkov Zdenko Huszárik (akordeón, klavír), Josef Fečo (kontrabas), Pavol Bereza (akustická gitara), Otto Hejnic (bicie nástroje), ktorí vytvorili priateľskú atmosféru a zároveň každý do hudby pridal svoj osobitný prejav a cítenie. CD obsahuje päť Jurašiho kompozícií doplnených o dve skladby jeho kolegu Michala Motýľa, ktorý ho podporoval aj v myšlienke vydania nahrávky.
Skladby sa štýlovo pohybujú na pomedzí latino, folku a jazzu a Juraši ich komponoval aj so zámerom priblížiť jazz širšiemu publiku. Výsledok hovorí sám za seba: album sa na nič nehrá, zo skladieb cítiť energiu, úprimnosť a priamočiarosť. Ide o odklon od prehnanej komplexnosti, s akou sa niekedy v hudbe stretávame. Táto nahrávka je oddychom v uponáhľanom svete. Dominujú jej jednoduché, ľahko zapamätateľné a melodické témy. V improvizáciách nenájdeme samoúčelnú prezentáciu techniky, len dômyselné frázy plné emócií. I keď je album dielom lídra, nie je sebaprezentáciou, v skladbách cítiť kolektívnu prácu a priestor pre každého. Z hudby vyžarujú pokora i nadhľad, koncept pôsobí konzistentne a rozhodne poslucháča nenudí. Veľmi rýchlo si zvykne, že nemôže očakávať prevratné, vtieravé či megalomanské kompozície, ale musí pribrzdiť a nechať sa unášať pokojnou hudbou. Za prínos pre zvuk nahrávky možno považovať aj zvuk akordeónu, ktorý sa v jazze objavuje zriedkavejšie.
Bez neho by album výrazne stratil na svojom charaktere. Zaujímavým spojením ostrého zvuku trúbky vo vyšších polohách s akordeónom vznikla v skladbe Jack 12 zvláštna farba, ktorá znie veľmi netradične, neopočúvane a okamžite upúta pozornosť. Improvizácie Ondreja Jurašiho vynikajú najmä v nostalgicky ladenej balade Michala Motýľa Časopriestor a v úvodnej piesni Melodika. Album vrcholí skladbou Jusko, ktorá je venovaná otcovi Jurašiho a nazvaná podľa jeho prezývky. Jej prednosťami sú pozitívna energia a vitálnosť, ktoré kontrastujú s ostatnými introvertnejšie pôsobiacimi skladbami. CD síce neprináša nič prevratné, no nemusí byť každý album prísľubom hudby zajtrajška. Ponúka veľa kvalitného jazzu, ktorý na poslucháča nekladie vysoké nároky a dopraje mu oddych.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.