Ústav hudobnej vedy SAV,
Bratislava 2010
Publikácie zamerané na osobnosti tradičnej kultúry na Slovensku vznikajú pomerne ojedinelo. Ešte menej z nich sa venuje individualite hráčov, ich hudobnej invencii, muzikalite, technickej vyspelosti a spätosti s lokálnou či regionálnou tradíciou. Ak sa aj etnomuzikológovia venujú tejto problematike, tak spravidla na pozadí iných výskumných tém. Zlepšenie v tomto smere badať v posledných rokoch pri výskume ansámblovej hry. Jednou z posledných monografických prác venovaných fenoménu výraznej osobnosti v tradičnej hudobnej kultúre je kniha Alžbety Lukáčovej.
Samko Dudík (1880–1967) počas svojho viac ako 70-ročného aktívneho pôsobenia sformoval rôzne zostavy a so spoluhráčmi vytvoril vlastný originálny hudobný štýl, ktorý je dodnes označovaný ako typicky myjavský. Autorka na viacerých miestach monografie uvádza, že Samko Dudík bol „muzikant z mesta“ a pre uspokojenie čo najširšej poslucháčskej obce obohacoval repertoár aj o skladby iných žánrov. Tento jav bol však najmä v starších prácach o Dudíkovi často opomínaný. Použité osobné citácie výpovedí Samka Dudíka a jeho súčasníkov v novovydanej monografii čitateľovi umožňujú vytvoriť si čo najplastickejšiu predstavu o Dudíkových spoločenských a umeleckých postojoch, no predovšetkým o jeho estetických názoroch na hudbu, spev a tanec.
Lukáčovej práca je syntetickou monografiou reflektujúcou jednak jej rodinné väzby so Samkom Dudíkom, ako aj hĺbkovú typológiu repertoáru a v neposlednom rade prináša jeho hudobno-štýlovú analýzu. Téma si vyžiadala niekoľkoročné intenzívne bádanie a v prípade bližšieho rozboru interpretačného štýlu kapely Samka Dudíka aj objavovanie dosiaľ málo známych nahrávok. Lukáčová vo svojej práci dokázala precízne dešifrovať mnohé nuansy súhry jednotlivých hráčov v Dudíkovej kapele a zadefinovať, čo v nej bolo tradičné a čo naopak patrilo k súdobým novinkám.
Prvá časť monografie venovaná životu Samka Dudíka odhaľuje zaujímavé rodinné väzby a životné peripetie, no zaoberá sa napríklad aj otázkou jeho profesionalizácie. Hoci pochádzal z jednoduchých pomerov a hre na husliach sa priúčal od kopaničiarskych muzikantov – amatérov, z dnešného pohľadu bol Samko Dudík profesionálnym hudobníkom. Druhá časť práce prináša cenné profily výrazných muzikantských osobností v jeho kapele, vychádzajúc z analýz zvukových nahrávok realizovaných v rôznych obdobiach.
Veľmi podnetnou a rozsiahlou je tretia časť monografie, v ktorej sa autorka zaoberá typológiou repertoáru kapely Samka Dudíka. Na viacerých miestach práce pritom odkazuje na málo známu skutočnosť, že Samko Dudík vedel veľmi presne rozlišovať medzi repertoárom prostredia, z ktorého pochádzal, a súdobou kaviarenskou produkciou. V nej sa prispôsoboval aktuálnej spoločenskej požiadavke.
Štvrtá časť práce je zameraná na hudobno-štýlovú analýzu a pokúša sa uviesť na pravú mieru všeobecne rozšírené označenie Samka Dudíka a jeho kapely za typických „kopaničiarskych muzikantov“. Hoci v práci uvedené analýzy viacerých Dudíkových nahrávok potvrdili jeho snahu o zachovávanie určitých štýlotvorných znakov charakteristických pre hudobný folklór myjavského regiónu, v jeho hre výrazne vystupoval do popredia estetický rozmer hudobnej produkcie. Ten znamenal posun smerom od primárnej funkcie kopaničiarskych kapiel hrať do tanca smerom k estetickému zážitku.
Pre čitateľa bude zaiste skvelým zážitkom aj čítanie o Samkovi Dudíkovi ako fenoméne v našej tradičnej kultúre a jeho kapele. Dudík bol osobnosťou, ktorá sa pohybovala na rozmedzí viacerých hudobných žánrov, spoločenských a kultúrnych okruhov. Všetky spomenuté aspekty sa autorka publikácie pokúša čo najširšie zohľadňovať. Práca ponúka zainteresovane, civilne a faktograficky spracované súvislosti, ktoré môžu etnomuzikológom, folkloristom, súčasným interpretom ľudovej hudby, ale aj širokej laickej verejnosti priniesť zaujímavé informácie o jednom z mimoriadnych zjavov našej tradičnej hudobnej kultúry.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.