H. Pfitzner
S. Wagner
R. Wagner
Juraj Cizmarovic,
WDR Rundfunksorchester Köln,
Marcus Bosch
Spoločnosť Coviello Classics pred niekoľkými mesiacmi uviedla na trh CD, ktoré je pozoruhodné minimálne z troch dôvodov: sú na ňom zaznamenané veľmi málo známe diela pre husle a orchester dvoch oneskorených nemeckých romantikov; sólistom je slovenský huslista Juraj Čižmarovič a vďaka interpretačnej úrovni je nahrávka viac než len dokumentáciou historických rarít.
Mená Hansa Pfitznera, Siegfrieda Wagnera (a aj jeho otca Richarda) už zrejme navždy ostanú spojené s neblahými sklonmi k delíriu zvanému antisemitizmus a priamo alebo nepriamo aj s ideológiou Tretej ríše. Uplynulo však už dosť veľa času na to, aby sme tieto asociácie dokázali odfiltrovať od samotnej hudby a hľadieť na ňu čisto ako na estetický objekt, bez ohľadu na historické či ideologické kontexty. Pfitznerov Koncert pre husle a orchester h mol op. 34 z roku 1924 je ťažiskovým dielom CD a pokiaľ viem, po zázname v naštudovaní Saschka Gawriloffa z roku 1989 vydanom v rámci kompletu Pfitznerovej orchestrálnej tvorby (CPO, 1995) ide zatiaľ o jeho druhú nahrávku v novodobej histórii. Časovo pomerne rozmerná skladba spája štvorčasťový sonátový cyklus do jedného celku, hoci na tejto nahrávke je rozdelená na tri časti – s lyrickým intermezzom, kde sólové husle celkom mlčia a nad orchestrom dominuje hlas hoboja, tvoriacim jej približný stred. Hudba nikdy neopúšťa germánsku neskororomantickú idiomatiku (s výnimkou neraz nápaditej orchestrácie, ktorá prezrádza, že kompozícia vznikla už po prelome 19. a 20. storočia) a tá necháva vyniknúť sólový nástroj najmä v rovine melodiky a ako nositeľa silného emocionálneho náboja.
Nástrojová virtuozita tu je len zriedka (v niektorých pasážach výrazovo odľahčenejšieho finále) chápaná v zmysle technickej brilancie; interpret má za úlohu skôr vyťažiť zo svojho nástroja silný, presvedčivý výraz. Práve to sa Jurajovi Čižmarovičovi darí skvele. Hrá so zápalom a zároveň s pochopením pre hudobný jazyk diela a jeho gestiku, no bez toho, aby svoju hru príliš vystavoval na obdiv – jednoducho spolupracuje s orchestrom v prospech interpretovaného diela.
Podobne možno hovoriť aj o jeho podaní Koncertu pre husle so sprievodom orchestra Siegfrieda Wagnera. Jednočasťovým (na nahrávke rozdeleným na dve časti) dielom z roku 1915 sólista prechádza akoby zasnený pútnik; melodicko-výrazová poloha celkom dominuje v prvej, elegicky ladenej polovici a v druhej sa k nej pridávajú ľahšie, miestami až tanečné motívy, vzdialene asociujúce neporovnateľne slávnejšie skladby tohto žánru od Mendelssohna-Bartholdyho, Brahmsa alebo Dvořáka. Osobne ma na tomto diele najviac prekvapila autorova remeselná zručnosť (veď ide o syna Richarda Wagnera a vnuka Franza Liszta...), hoci bohatstvo hudobných myšlienok až tak veľmi nie. Koncert pracuje s motívmi zo Siegfriedovej opery An allem ist Hütchen schuld a má podtitul „symfonická báseň“, bol teda zamýšľaný skôr ako programová skladba. Väčšina poslucháčov sa však – vzhľadom na frekvenciu uvádzania opier Wagnera mladšieho – bude musieť zaobísť bez týchto asociácií a vnímať dielo ako čistú hudbu. To je napokon asi ten najlepší postup, keďže Čižmarovič hrá stále s plnokrvným tónom a s úžasným pochopením a aj orchester sa prezentuje krásnymi, plastickými farbami.
Chuťovkou na záver sú Sny, posledná z Wesendonck-Lieder Richarda Wagnera v jeho vlastnej úprave pre husle a komorný orchester. Raz darmo, aj napriek nesporným kvalitám hudby, ktorá na nahrávke znela doteraz, ten skutočný „dotyk tvorivého ducha“ som pocítil až pri tejto drobnosti veľkého majstra a v duchu som ľutoval, že do tejto podoby neupravil aj ostatné 4 piesne z cyklu... Každému milovníkovi nemeckej romantiky toto CD samozrejme odporúčam do pozornosti.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.