Pavlík Records 2009
Vari všetci, ktorí prišli do kontaktu s interpretačným umením huslistu Milana Paľu (nar. 1982), museli zaznamenať dve polohy jeho umeleckého dozrievania – úprimný vzťah k pôvodnej slovenskej tvorbe a dravý, až vášnivý spôsob jej tlmočenia. Pamätám sa, ako ma asi pred 8 rokmi očaril jeho prednes jednej z Burlasových skladieb pre sólové husle a už vtedy som si všimol kompetenciu tohto mladého absolventa banskobystrického konzervatória pre skvelú sólistickú dráhu a zaznamenávanie komorných diel slovenských skladateľov. Po reprezentatívnom titule venovanom Suchoňovým kompozíciám pre husle a klavír prichádza Paľa s ďalšou zostavou – ponúka vyše dvojhodinový kontakt s tvorbou dvoch slovenských skladateľov, Ilju Zeljenku a Ladislava Burlasa, ktorí napísali viacero opusov určených sólovým husliam.
Mladý interpret sa podujal nahrať všetky na komplete dvoch CD, čím poskytol šancu poslucháčovi pripomenúť si ich nesporné hodnoty. Prvá z ôsmich Zeljenkových kompozícií, Poéma, pochádza z roku 1988, posledná, Sonáta č. 2, vznikla v roku 2004. Burlas napísal svoju Sonatínu, dve Sonáty a Kadenciu v rokoch 1968–1974, ťažiac z rovnakého inšpiračného prameňa, jedine Kadencia č. 2 je mladšia (1997).
Paľa vo svojej interpretácii zaujímavým spôsobom odhalil príbuznú fyziognómiu oboch skladateľov, ktorých sme si zvykli vnímať oddelene. Zeljenka i Burlas vynikajúco rozumejú artikulačným možnostiam huslí, a predsa sa vo svojich kompozičných nápadoch nesnažia rozihrať tieto dispozície do virtuóznych, sebaobdivujúcich, a teda vonkajškových polôh. Písali mysliac na konkrétnych interpretov (Burlas svojho času na Petra Michalicu), a zároveň na popredné miesto posúvali tradičné kvality znenia tohto nástroja.
Keď počúvame jednotlivé Zeljenkove skladby v interpretácii Milana Paľu, vynárajú sa v našom vedomí viaceré konštanty tvorivého ingénia tohto skladateľa – ťaženie melodických nápadov z povestnej „bunky“, ich oslobodenie od metodickej strnulosti, zmysel pre účinné striedanie meditatívno-vrúcnej a rozšafnej, rytmicky rozihranej gestiky, ktorú prvýkrát presvedčivo predstavil už v sólových partiách skladby Musica slovaca. Hoci vieme, že Zeljenka značnú časť z takmer 400 svojich opusov venoval komornému žánru, píšuc často na objednávku, nemáme pocit jednotvárnosti pri striedaní spomínaných expresívnych polôh. Skladateľ vždy ponúkol čosi svieže, hoci názvy Bagately, resp. Sonatína by navonok mohli poukazovať na oddychovú fázu v jeho imaginácii. Túto sviežosť si dobre uvedomujeme práve vďaka Paľovmu rovnako sviežemu a vnútorne zanietenému prednesu.
Podobné „vynášanie“ lyrizmu a meditatívnosti ako kľúčových výrazových polôh prýšti z interpretovho tlmočenia Burlasových skladieb. Tu sú tiež základom nápadu určité motivické jadrá, z ktorých skladateľova fantázia na báze modálnej variability rozihráva osobito koncipovanú vitalitu i dlhšie kontemplatívne úseky. Typ kontrastu preverovaný v Sonatíne potom Burlas uplatnil v nasledujúcich kompozíciách – monológoch. Ak sme vyššie spomenuli dravosť a zanietenosť ako charakteristické črty Paľovej interpretácie, rovnako v nej dominujú svietivé tóny vystihujúce pokoj, zamyslenie. V symbióze týchto čŕt sa zračí nielen vnútorná energia, ale už aj zrelý nadhľad. Muzikalita sólistu a výborná zvuková kvalita (nahrávalo sa v kostole v Moštenici) poskytujú jednak pozitívny poslucháčsky zážitok, a zároveň oprávňujú k očakávaniu ďalších presvedčivých umelcových projektov.
Farebne striedmy obal s načrtnutým obrazom – symbolom intimity a stručný, výstižný text Zuzany Martinákovej v booklete pozývajú skromným gestom ku kontaktu s bohatým hudobným obsahom.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.