Moyzesovo kvarteto, Boris Lenko
Pred vyše 40 rokmi publikoval v mesačníku Slovenská hudba vtedajší „enfant terrible“ slovenskej hudobnej avantgardy, skladateľ Ladislav Kupkovič príspevok Komorná hudba zajtra, v ktorom vyjadril presvedčenie, že ideálom hudobných zoskupení je a bude snaha dosahovať čo najpestrejšie zvukové kombinácie i s použitím nekonvenčných nástrojov. Bolo to v zhode s autorovou predstavou, ktorú v tej dobe napĺňal ako dirigent a umelecký vedúci súboru Hudba dneška s variabilnou zostavou a priebojnou dramaturgiou. Zakrátko, už na mimoslovenskej pôde, skladateľ s podobnou nekompromisnosťou, s akou horlil vo svojich kompozičných začiatkoch za štrukturálne, zvukové a koncepčné idey Novej hudby darmstadtskej proveniencie, priľnul k tonálnej harmónii, motivickej forme, symetrickej výstavbe a obracia sa pravidelne k starému dobrému zvuku komorných zostáv minulosti.
Kupkovičov obrat od „teroru atonality“ (ako sám nazval obdobie svojej mladosti) k príjemnej tradícii sa môže javiť ako ústup od zásad artificiálnej tvorivosti a zdrojov pokroku, ktorý dosiahla hudba 20. storočia, čerpanie zo vzorov klasicko-romantickej hudby ako prostá recyklácia blízka páčivému gýču. A predsa možno túto kompozičnú polohu akceptovať. Jej korene nekotvia natoľko v tvorivom liberalizme, ktorý umožňuje ľubovoľný výklad intencií spomínanej postmoderny, ale v Kupkovičovom spoľahlivom a bezpečnom oddaní sa tomu typu muzicírovania, ktorý sprevádzal dejiny komornej hudby ako hráčskej komunikácie a ktorý sám pestoval v mladosti v dome Jána Albrechta na bratislavskej Kapitulskej ulici. (Hlási sa k nemu napokon aj v spomínanom príspevku v Slovenskej hudbe.) Tento typ spontánnosti (i radosti), okorenený aj gestom vtipu a ľahkej provokácie, ktorý skladateľovi nikdy nebol cudzí, nachádzame v jeho početnej komornej hudbe, kde takmer stopercentné zastúpenie tvoria tradičné zoskupenia.
Kupkovič tvorí ľahko, graciózne, v polohe biedermaierovskej pohody, ktorú sprostredkuje spôsob vedenia hlasov, modulačné zásahy do motivických tvarov, oddynamizované kontrasty. Od 90. rokov intenzívne komunikuje aj s rodným prostredím, píše na objednávky slovenských interpretov. Tí jeho komornú hudbu radi hrajú. Po dvoch predchádzajúcich „kupkovičovských“ CD s názvom „Chamber music“, vydaných Diskantom, dostala na najnovšom titule priestor viacročná spolupráca Kupkoviča s Moyzesovým kvartetom. Toto teleso premiérovalo všetky skladby prezentované na CD – kompletný cyklus Iniciály (1992), 7. Sláčikové kvarteto B dur (2002) i Kvinteto pre akordeón a sláčikové kvarteto (2005), kde sa k „Moyzesovcom“ pridáva renomovaný interpret Boris Lenko. Kupkovičova hudba v ich podaní znie presvedčivo, so zmyslom pre vystihnutie jednoduchosti miniatúr v Iniciálach, kde sa popri priezračných rozšírených harmonických kadenciách (č. 1) a kapricióznej hre s protipohybom (č. 7) objavujú aj štylizácie talianskej tarantely (č. 8) či českého furiantu (č. 9).
Interpreti rozumejú klasicky usporiadanej kontrastnosti v 7. kvartete, ako aj bezstarostnosti Kvinteta balansujúceho medzi dobrým remeslom a banalitou. Priznám sa, že pri počúvaní skladieb Laca Kupkoviča vždy čakám, kedy sa v prúde lahodne plynúcej diatonickej hudby objavia miesta, ktoré bezpečne identifikujú svojho autora. Aktuálne sú to chromatické paralelizmy tercií (napr. 6. skladba z cyklu Iniciály, posledná časť Kvarteta, Kvinteto), ktoré by si vážení skladatelia klasickej a romantickej epochy nedovolili a ktoré priebežne nachádzame akoby odtlačok Kupkovičovho palca vo všetkých jeho dielach počnúc Souvenirom pre husle a akordeón z roku 1971. Tieto „grify“ dovoľujú chápať Kupkovičove kompozície nielen ako prejav rezignovania na súčasné výzvy k umeleckej tvorivosti a hľadaniu, výplody epigóna „xeroxujúceho“ hudbu minulosti, ale aj ako distingvovaný vtip a osobnostný nadhľad nad modelmi.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.