Zuzana Štiasna-Paulechová
Je paradoxom, že jedno z najrozšírenejších diel Eugena Suchoňa v slovenskom poslucháčskom povedomí – cyklus Obrázky zo Slovenska, nebolo až do roku 2008 sprístupnené na zvukových nosičoch v kompletnej reprezentatívnej nahrávke. Zaiste k tomu prispela okolnosť, že niektoré čísla – par-
ciálne cykly zaradené do základného cyklu – boli skladateľom transkribované z pôvodného klavírneho znenia do iných verzií. Popri pedagogicky motivovanej sláčikovej, resp. vokálnej podobe cyklu Keď sa vlci zišli ide najmä o orchestrálne „prepisy“ predposlednej a poslednej časti, Horalskej suity a Sonaty rustiky. Hodnotu pôvodného znenia týchto dvoch čísiel mohli priblížiť staršie nahrávky Rudolfa Macudzińského a Kláry Havlíkovej, absentovala však „vzorná“ interpretačná prezentácia pôvodného skladateľovho zámeru pri písaní Obrázkov zo Slovenska. Tá spočíva v priblížení tvorivej cesty kompozičného využívania folklórnych intonácií plynulo od najjednoduchšej k vyspelejšej úrovni, a teda v kultivovaní interpretačných schopností i poslucháčskych skúseností.
V tejto didakticky motivovanej línii sú pritom zakotvené viaceré typické črty Suchoňovho vyspelého kompozičného štýlu (dielo vzniklo blízko skladateľovej päťdesiatky), prítomné už v prostej hudbe podopretej rozprávkovým príbehom prvých troch častí (črty, ktoré detský interpret ešte nemusí postihnúť). Preto možno len privítať rozhodnutie jednej z popredných slovenských klaviristiek Zuzany Paulechovej-Štiasnej predstaviť spomínanú líniu ako celok. Jej náhravka Obrázkov zo Slovenska prezrádza dôverný a zasvätený kontakt so Suchoňovou hudbou. Interpretka vie vystihnúť jej dramatický nerv, ktorý je sprvu diskrétne ukrytý v priestore medzi lyrizmom jednoducho klenutých melodických línií, priliehavých diatonicko-modálnych harmónií a vitálnou pulzáciou, vo Vojenskej sonatíne prerastá do monumentálnych polôh a v posledných dvoch číslach cyklu je tento dramatizmus už na úrovni vyspelej expresie Krútňavy či Metamorfóz. Paulechová sa ho „dotýka“ – počnúc „nevinnou“ hudbou úvodného čísla Maličká som spôsobom jemných rubát, resp. akcentov, ktoré skladateľ ani všade neuvádzal v zápise.
Postupne svoju diskrétnosť dotyku s nuansami suchoňovského dramatizmu a poetiky mení v prospech plne zaangažovanej výpovede. Je pôžitkom počúvať Paulechovej Horalskú suitu – podľa mňa kulmináciu interpretkinho zasväteného výkladu Suchoňovho zámeru –, hudbu preplnenú opojnou rapsodickosťou, impresionistickou farebnosťou, vrúcnou meditatívnosťou a jasnou kresbou pulzujúcich motívov (paralely medzi Suchoňovou a Ravelovou zvukovou opojnosťou využitia klavíra sú tu plasticky dokumentované). Rovnako presvedčivo vyznieva podanie Sonaty rustiky, logicky završujúcej skladateľov umelecký zámer. Interpretka v plnej miere podčiarkla svojbytnú hodnotu kompletného cyklu Obrázky zo Slovenska a presvedčivo ho zbavuje čisto inštruktívneho poslania a ilustratívnej programovosti.
Hudobné centrum pripravilo titul pútavý aj po výtvarnej stránke. Martin Kellenberger jasnomodrou farbou akcentujúcou oblohu nad vysokými horami, symbolmi slovenskej krajiny (ku ktorým Suchoň viackrát vo svojej tvorbe prihliadal), rámcuje úprimný modrooký pohľad, ktorým sa tieto hory priebežne dívajú na človeka ochotného poddať sa ich majestátnej kráse. S týmto motívom korešpondujú jemné grafiky Hany Fašungovej vnútri obalu. Pôsobivosť výtvarného dizajnu recenzovaného CD nie je náhodná. Veď Obrázky zo Slovenska nielen názvom, ale aj hudobnými prostriedkami približujú krehkú symbiózu hudobného a vizuálneho v podobe „dodnes živej a aktuálnej“, ako píše básnik Daniel Hevier v poeticky ladenom texte bookletu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.