Trio basetových rohov pomenované po nástrojárovi Theodorovi Lotzovi patrí už niekoľko rokov k popredným slovenským zoskupeniam zameraným predovšetkým na interpretáciu hudby obdobia klasicizmu. Hoci trio s rovnakým nástrojovým obsadením vzniklo v Prahe už roku 1995, Lotz trio možno – aj vzhľadom na bratislavské kontexty repertoáru či pôvodu samotných nástrojov – považovať za stredoeurópsky unikát. Preto bol už najvyšší čas, aby sa na trhu objavilo prvé CD tohto telesa.
Je sympatické, že okrem pôvodných skladieb pre trio basetových rohov, resp. transkripcií klasicistických skladieb, má Lotz trio vo svojom repertoári aj diela súčasných slovenských autorov, ktorých vznik priamo iniciovalo. Do istej miery je to aj dramaturgická nutnosť, keďže „rezervoár“ výrazových a kompozičných prostriedkov dobových kompozícií (prevažne charakteru partity alebo divertimenta) je z dnešného pohľadu pomerne obmedzený. CD ponúka pohľady na obidva, na prvý pohľad možno veľmi vzdialené svety.
Členovia Lotz tria, Róbert Šebesta, Ronald Šebesta a Andreas Fink, hrajú na replikách dobových nástrojov z dielne T. Lotza, teda na nástrojoch mozartovského typu. Traja hudobníci neváhali popasovať sa aj s požiadavkami súčasníkov, prekračujúc technické a intonačné limity svojich nástrojov napr. hrou glissánd či mikrointervalov.
Z historického repertoáru je tu zaznamenaný výber z 33 Divertissements Pour Trois Cors de Bassett Juraja Družeckého (ide o výber 5 častí tvoriacich zmysluplný celok) a trojčasťová Partita Johanna Josefa Röslera, hudobníka pochádzajúceho z Banskej Štiavnice. V obidvoch prejavili interpreti zmysel pre štýlovú čistotu a eleganciu vo zvuku a frázovaní, ktorú je možné v niektorých pasážach (napr. v záverečnej polonéze z Röslerovej Partity) doslova vychutnávať.
Diela súčasných autorov žijúcich a tvoriacich na Slovensku premiérovalo Lotz trio v šamorínskej synagóge koncom septembra 2005 a znova ich uviedlo na koncerte združenia Soozvuk v marci roku 2006. Osem krátkych skladieb Marka Piačka nazvaných Pustatina I – VIII a pôvodne určených na predeľovanie prednesu poézie, jednotlivých úsekov divadelného predstavenia alebo koncertu, tu tvorí akúsi osnovu, do ktorej sú umiestnené ostatné kompozície. Stručné sekvencie konsonantných akordov sú síce tonálne, no pocit ukotvenia býva narúšaný neustálymi chromatickými alteráciami, čím akoby tvorili mostík medzi starou a súčasnou hudbou.
Celkom inak túto výzvu rieši Daniel Matej v skladbe 3m für W·A·M, keď pomedzi svojské zvukové efekty vytvorené rôznymi typmi fúkania do nástrojov bez tvorenia tónu či obsedantným ťukaním na tú istú klapku vplieta konvenčne znejúce „mozartovské“ kadencie, pravda nie bez istej dávky odstupu a vedomého pohrávania sa s dobovými, ale aj osobnými klišé. Netradičné techniky hry použil aj Boško Milakovič v skladbe The Inner Singers. Okrem hry glissánd a mikrointervalov používa aj zaujímavé vokálne glissandá, keď hráči spievajú cez trubice svojich nástrojov. Obzvlášť ma zaujali skladby Martina Burlasa a Mariána Lejavu. Burlas v Plavbe proti noci exponuje najmä krásne temný, hlboký (takmer basklarinetový) register; škoda len, že intonácia v týchto polohách nie je práve dokonalá. Oproti homogénne a staticky plynúcemu Burlasovi je Lejavova skladba plná hmýrivých ligetiovských figúr a maximálnej diferenciácie jednotlivých partov.
Inteligencia, zanietenosť a umelecká poctivosť – tak možno stručne charakterizovať výsledok práce Lotz tria na tomto CD. Pôžitok umocňuje aj krásne zaznamenaný zvuk ušľachtilého tónu basetových rohov zvýraznený akustikou empírového divadla v Hlohovci. K dobrému dojmu prispieva aj grafické riešenie bookletu s trojjazyčným zasväteným komentárom Róberta Šebestu. Hudobný fond teda ponúkol kvalitný a exkluzívny titul, ktorý má potenciál byť atraktívnym aj mimo územia Slovenska.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.