Redaktor: Andrej Maťašík
V októbri minulého roka vyšla kniha, ktorá pripomína životné osudy a umelecké pôsobenie významnej osobnosti slovenského hudobno-zábavného divadla, dirigenta a svojho času aj umeleckého šéfa bývalej spevohry Novej scény, Zdeňka Macháčka. Na jeho pôsobenie pamätajú viaceré generácie spevákov, tanečníkov a orchestrálnych hráčov Novej scény, ale i prešovského, banskobystrického a košického divadla, ktoré ponúkali (a občas ešte ponúkajú) klasickú operetu, hudobnú komédiu alebo muzikál. Najčastejšie sa jeho meno spomína v slávnej novoscénickej trojkombinácii: Bedřich Kramosil (režisér), Boris Slovák (choreograf) a Zdeněk Macháček (dirigent).
K nej treba priradiť aj bývalého dramaturga a od r. 1970 riaditeľa Novej scény Dalibora Hegera a spomenúť treba aj tvorcu ďalšej etapy tohto divadla, básnika Kamila Peteraja. Ten v 70. rokoch oživil dramaturgiu spevohry NS pôvodnými hudobno-zábavnými dielami východoeurópskych, ale najmä slovenských autorov (M. Varga, P. Hammel, I. Bázlik, T. Šebo–Martinský, M. Novák, T. Andrašovan). Pri ich naštudovaní a prvých uvedeniach bol väčšinou Zdeněk Macháček.
Od r. 1956, ešte ako dirigent VUS-u, začal na NS korepetovať. Potom postupne preberal niektoré z naštudovaných inscenácií NS a dostával k naštudovaniu nové tituly. Roku 1957 sa stal šéfdirigentom a umeleckým šéfom spevohry NS. Jeho kariéra v tomto divadle trvala vyše 50 rokov. Má teda na čo spomínať...
Svieža pamäť osemdesiatnika Zdeňka Macháčka pripomína čitateľovi roky počas 2. svetovej vojny, štúdium huslí a dirigovania na Konzervatóriu v Brne, príchod do Vojenského umeleckého súboru, kde zažil prvé dotyky s bratislavským hudobným svetom. Od r. 1956, po konkurznom predstavení operety Netopier J. Straussa, začal pôsobiť na Novej scéne. Doplňme ešte, že v rokoch 1960–1964 študoval orchestrálne dirigovanie na VŠMU u Ľ. Rajtera. Trvalé presídlenie moravského umelca na Slovensko tak podnietili zaujímavé umelecké príležitosti, ale aj manželstvo a rodina.
I keď v knihe chýba súčet Macháčkom naštudovaných inscenácií, boli ich desiatky. V prvej kapitole sám dirigent – rok za rokom – aspoň stručne hodnotí jednotlivé tituly na NS a bilancuje zaujímavé stretnutia s tunajšími sólistami. Pripomína náhle dirigentské záskoky a nezabúda ani na neuveriteľné príbehy, ktoré sa udiali počas koncertných vystúpení v rôznych slovenských mestách. Z jeho spomienok sa veľa dozvieme najmä o „zlatej ére“ muzikálu na NS, o tom, akými cestičkami sa sem v časoch socializmu dostávali také diela ako My Fair Lady, Hello Dolly, Don Quijote, Fidlikant na streche, West Side Story či Zorba.
Z. Macháček je legendárny svojou hudobnou pamäťou; predstavenie dirigoval vždy bez partitúry, ovládal dokonca jednotlivé spevácke party a doposiaľ pohotovo sprevádza operetných sólistov na klavíri. Je iniciátorom a dlhoročným predsedom Medzinárodnej speváckej súťaže F. Lehára v Komárne, kde viackrát dirigoval operetné koncerty so slovenskými a maďarskými sólistami.
O jeho dôkladnej znalosti pomerov v našom hudobno-zábavnom divadle, o vrcholoch i pádoch Novej scény a najmä o cestách klasickej operety na Slovensku v 20. storočí vydáva svedectvo druhá časť knihy – rozsiahle interview zostavovateľa a editora knihy PhDr. Andreja Maťašíka. Jej podtitul znie príznačne: „Neplatí rovnica, že čím je slobodnejšia spoločnosť, tým je lepšie divadlo.“ Skôr platí, že čím je tvorca rozhľadenejší a múdrejší, tým je slobodnejší. To možno povedať aj o Macháčkovi. Nielen zásluhou úctyhodného veku, ale najmä vďaka vnútornej slobode môže adresne hovoriť o iniciátoroch žalostnej a hlúpej likvidácie spevohry Novej scény 1. apríla 1999.
Vyslovuje sa kriticky aj k súčasnej krátkozrakej absencii rôznorodých hudobných žánrov v rozhlasovom vysielaní, ktorý – zvlášť na prvom okruhu Slovenského rozhlasu – sa obmedzil iba na populárnu hudbu. Zábavné sú Macháčkove minipríbehy – spomienky na kolegov v divadle, portréty a obrázky z umeleckého života. Sú publikované v tretej kapitole knihy pod názvom „V zákulisí nie je nuda“.
Knihu o „Mužovi za (dirigentským) pultom“ uzatvárajú v kapitole „Niečo o Novej scéne a Macháčkovi“ spomienky jeho generačných súčasníkov: Gizely Veclovej, Juraja Sarvaša, Milana Nováka, Otta Šujana, Jána Šilana, ale aj mladších: Dušana Jarjabka, Hanuša Domanského (so zaujímavou štatistikou Macháčkových rozhlasových nahrávok z minulých desaťročí), Viktora Šimčiska, Petra Oravca a ďalších kolegov z divadelného a koncertného pódia. Sú tu aj zdravice viacerých divadelných kritikov. Aj z ich riadkov cítiť neobyčajný rešpekt pred tým, čo Macháček dal nielen Novej scéne, ale celému hudobnému umeniu na Slovensku.
Na záver otázka: prečo kniha o Zdeňkovi Macháčkovi nevyšla (ako iné portréty umelcov) v edícii „Galéria osobností slovenského divadla“, ktorú vydáva Kabinet divadla a filmu SAV a Združenie slovenských divadelných kritikov a teoretikov? Či hudobní umelci – dirigenti, speváci, „spevoherci“ – nevytvárali (a nevytvárajú) dejiny slovenského divadla rovnako ako činoherci?
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.