B. Dugovič, E. Stevens,
D. Matej, M. Paľa,
J. Lupták
Real Music House 2018
Uplynulo desať rokov od vydania profilového CD klarinetistu a basklarinetistu Braňa Dugoviča, na ktorom s Ladislavom Fančovičom predostrel svoje pohľady na stálice klasického klarinetového repertoáru (Diskant, 2008). Odvtedy sa veľa zmenilo, nádejný interpret sa vrhol súčasne do niekoľkých prúdov, ktoré možno zhrnúť pod označenie „alternatíva“, no vo veľmi širokom zmysle: účinkoval v projekte Cluster Ensemble Plays Philip Glass, bol neodmysliteľnou súčasťou väčšiny podujatí súborov VENI Ensemble a VENI ACADEMY, jeho hru zachytáva dvojalbum Rolling Tones/In zarter Bewegung aj aktuálne vychádzajúce Dispersion of Seeds Elliotta Sharpa, nemohol chýbať ani na albume Slovak Sounds experimentálneho zoskupenia EXXPPNNSS Nikolaja Nikitina, k pólu nekompromisnej súčasnej klasiky sa prikláňa ako člen Berger Tria, k celkom iným pólom zasa inklinuje ako člen sprievodného zoskupenia Jany Kirschner na Moruši bielej aj Moruši čiernej. Dnes Braňo Dugovič nepotrebuje nikomu dokazovať, že vie pekne zahrať Debussyho, Mendelssohna alebo Stravinského. Jeho „druhý“ CD profil nemôže byť odlišnejší od toho prvého; v zhode so svojím názvom kĺže medzi rôznymi zákutiami spomenutých alternatív, pričom zvuk klarinetu je vždy v popredí, je takpovediac hlavnou témou a spoločným menovateľom všetkých ôsmich trackov.
Aby svojmu počinu zabezpečil čo najlepšie podmienky na vznik, hlavný protagonista sa obklopil zaujímavými ľuďmi, s ktorými sa stretol vo svojom okolí a s ktorými spolupracoval. Kompozíciami na album prispeli Marián Lejava aj Daniel Matej (alias Dano M), ktorý sa na výsledku podieľa aj ako hráč na gramofónoch, spieva, obsluhuje živú elektroniku, objekty či Elektrosluch z dielne Jonáša Grusku. Nechýbajú priatelia a spoluhráči Milan Paľa a Jozef Lupták, výrazný podiel na tvári albumu má ako autor, interpret a producent aj Eddie Stevens a, samozrejme, aj štáb vydavateľstva Real Music House.
Lyžovanie naprieč krajinou sa symbolicky začína na domácej pôde, v Horrow (WaldEnd) Mariána Lejavu. V „dýchaní“ huslí a violončela (vďaka efektom a multitrackingu postupne vytvárajúcim imaginárne sláčikové kvarteto), medzi ktoré sa opatrne vplietajú melodické fragmenty klarinetu a basklarinetu, vyvstávajú surreálne obrazy lesov, plných pokrivených alúzií nemeckej romantiky. V závere možno s trochou fantázie zachytiť aj harmonický závan z fínskych lesov Sibeliovej Tapioly, čo podľa mňa dokonale zodpovedá autorovej obrazotvornosti – a aj jeho svojskému zmyslu pre humor a nadhľad. Skladba vďaka použitiu jednej z rozšírených techník hry priamo nadväzuje na Modelli per clarinetto solo Milana Adamčiaka. Braňo Dugovič ich uviedol nespočetnekrát a vždy tak, že z množstva vedľa seba naukladaných symbolov a obrazcov unikátnej grafickej partitúry (v jej strede tróni krásne vyobrazenie klarinetu) dokázal postaviť zmysluplnú kompozíciu. A inak to nie je ani tu. Postupným presunom do iných vôd je trojdielna „suita“ EVOL (láska naopak?), kde je autorom konceptu klarinetista sám a svoj nástroj spočiatku necháva v najdelikátnejších pianissimách lyricky deklamovať fragmenty zabudnutých melódií uprostred ambientných ruchov a glitchového praskania. Dráma však nikdy nie je dostatočne vzdialená; Dugovič skúma možnosti interakcie klarinetového zvuku so svetom elektroniky, živej či neživej. Efekty, vrstvenie či lomené beaty prezrádzajú jeho inklinácie ku „klubovej alternatíve“ a aj značnú mieru rezonancie s naturelom a ideami Eddieho Stevensa. Producent a životný partner Jany Kirschner sem vniesol dávku onej ostrovanskej kreatívnej bláznivosti, v našich končinách pôsobiacej mimoriadne sviežo. V druhej časti suity Dugoviča sprevádza na klavíri s charakteristicky nostalgickým, „hrdzavo“ zafarbeným zvukom a nevyhnutne vyvoláva spomienky na ikonické albumy kapiel Radiohead alebo Muse z prelomu storočí. Týmto smerom sa uberá aj tretia časť, vôbec najdlhší track albumu, v okamihu, keď sa rozbehne „chrumkavý“ groove basklarinetu, a pridávaním vrstiev, efektovaním a hypnotickým opakovaním je poslucháč vtiahnutý do eskalujúcej psychedelickej špirály. A klarinetista tu nijako nezapiera svoju záľubu v improvizácii, ktorá si dovoľuje nebyť čisto neidiomatickou. Je skvelým spôsobom „pošpinená“ koketovaním s jazzom či funkom. Svieži vietor z Britských ostrovov vanie aj v The Maze Eddieho Stevensa. „Bludisko“ vytvorené z nekonečného vrstvenia klarinetových a basklarinetových loopov (tónový rozsah pri prepojení oboch smelo konkuruje elektronickým klávesovým nástrojom a veľmi dobre sa s nimi spája aj zo zvukovej stránky) je rozpriadaním opakujúcej sa sekvencie štyroch akordov. The Maze opäť silno evokuje harmonický svet britskej rockovej alternatívy a opäť sa jeho priebeh vymkne do rovín psychedélie a bizarne životodarnej bláznivosti. Keď sa pridáva kvílenie mužských hlasov, akoby človek sledoval spomalené zábery – napríklad kozmonautov miznúcich v útrobách čiernych dier. A nakoniec sa všetko aj reálne odohrá v spomalenom pohybe, rozmazaná harmonická sekvencia pôsobí doslova halucinogénne. Je to technicky majstrovsky zvládnuté a neobyčajne zábavné. Je tu presne to, čo milujem na hudbe britskej scény – tej rockovej aj súčasnej komponovanej –, duch osviežujúcej neviazanosti a chvíľami skoro detinskej hravosti. Príbeh albumu by sa tu aj mohol skončiť, nádielka hudobného iluzionizmu však pokračuje dvoma krátkymi reminiscenciami na Memories of You Daniela Mateja (samozrejme, Braňo Dugovič účinkoval aj na ňom), konkrétne na Ho-chi-min z remixu Matejových CAVE SONGS a záverečného „komentára“, v ktorom zvuky klarinetu a elektroniky definitívne splývajú do nedeliteľného ideového celku.
Výbornú prácu odviedli aj všetci, ktorí sa podieľali na finalizácii zvukovej aj grafickej podoby albumu. „Lyžovanie“ vôbec nemusí implikovať cestu „z kopca“, v tomto prípade je skôr odkrývaním nových perspektív. Teším sa na pokračovanie!
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.