VŠMU 2018
Jeden z najnovších CD titulov vydaných pod egidou VŠMU v Bratislave má názov Klavírna suita v 20. storočí a jeho protagonistkou je Magdaléna Bajuszová. Poslucháč môže už tradične očakávať nahrávku výrazných kvalít. Bajuszovej interpretáciu sme mohli už v minulosti počuť prostredníctvom jej nahrávky krajne náročných Deviatich prelúdií Jozefa Kolkoviča či na CD s klavírnou tvorbou Štefana Németha-Šamorínskeho.
Hru Magdalény Bajuszovej možno bez zveličovania charakterizovať ako technicky bezpečnú, logicky vystavanú, vrúcnu a dynamicky pestrú. Technicky náročné pasáže klaviristka zahrá zakaždým vyrovnane, jasne a čisto. Napriek tomu racionalita hry u nej nestojí nad výrazom a štýlom interpretovaných diel. Dramaturgia CD prezrádza jej spoluprácu s Vladimírom Godárom, čo možno vycítiť vo výbere a usúvzťažnení interpretovaných diel. Výber hudby je postavený na formovej platforme suity. Ďalším korelujúcim aspektom je obdobie vzniku diel (1921–1926) v úzkom susedstve Bratislavy, Viedne a Budapešti. Napriek tomu je poetika troch suít značne kontrastná a vychádza z odlišných estetických a kompozično-technických žriediel skladateľov.
Titul otvára Suita pre klavír (1924) bratislavského skladateľa a priateľa Bélu Bartóka Alexandra Albrechta. Jej štyri časti, Tanec, Humoreska, Uspávanka a Pochod, kladú na interpreta značné požiadavky. Samotný Albrecht sa o suite vyjadril, že v nej „dospel k vyhranenejšiemu a samostatnejšiemu hudobnému prejavu“. Bajuszovej hra spoľahlivo tlmočí robustnosť harmonického jazyka diela a hutnej klavírnej sadzby, ako aj lyrickosť (predovšetkým v 3. časti). Opäť potvrdzuje, že jej dispozície a odhodlanosť sú pre slovenskú hudbu nezanedbateľnou hodnotou.
Kontrastne tu vystupuje Klavírna suita op. 25 (1921–1923) Arnolda Schönberga. Ide o prvé dielo, v ktorom tento spiritus movens hudby, stojaci za snahou pretrhnúť väzby na hudobnú tradíciu minulých storočí, využil dodekafonický spôsob organizácie tónového materiálu na ploche celého diela. Na druhej strane si „pomohol“ tým, že formovo vychádzal z tradície suity... Ďalšie naviazanie na históriu vidieť v usporiadaní dvanásťtónového radu (E–F–G–DH–GH–EH–AH–D–H–C–A–B), ktorého posledný tetrachord je račím obratom známeho tónového tvaru B–A–C–H. Bajuszovej technická disponovanosť zastiera problematickosť technického zvládnutia skladby a nahrávka diela je miestami dokonca aj vzrušujúca (Gigue). Otázkou je, či u mňa neprevážil obdiv k technickej stránke interpretácie nad vychutnaním si samotného výrazu skladby. Môže však ísť o prirodzený jav sprevádzajúci počúvanie takto náročných diel.
Nahrávku uzatvára dielo Szabadban Sz. 81 Béla Bartóka (1926). Vladimír Godár v texte v booklete poukazuje na zaujímavé roviny skladby a označuje ju za Bartókovu „azda najoriginálnejšiu“. Upozorňuje taktiež na semiózu ikonickej znakovosti a na historické kontexty auditívnych a vizuálnych asociácií v hudobnej histórii a v tomto diele. V skladbe skutočne počuť „zvýznamňovanie“ hudobných motívov – v 1. časti je napríklad perkusívnym spôsobom sprítomnená hudobnosť bicích nástrojov a píšťal. Druhá časť, Barcarola, naopak pôsobí umiernenejším dojmom. V 3. časti vďaka ornamentom počuť zvukovosť gájd, zatiaľ čo v 4. časti sa poslucháča zmocní nočná atmosféra typická pre tohto autora. Extrémne náročná je posledná časť, v ktorej sa ľavá ruka po počiatočnom rozbehu ženie dopredu v dynamických kvintolách pod nemilosrdnými oktávami pravej ruky.
Bajuszovej interpretačné schopnosti sa na tomto CD spájajú s historicky zaujímavou dramaturgiou, ktorej hodnotu dopĺňa už tradične erudovaný text z pera Vladimíra Godára. Nosič tým navyše získava aj dokumentačnú kvalitu, vypovedajúc o šírke rozptylu estetík hudobného vývoja na konci prvej štvrtiny 20. storočia. Verím, že tento interpretačno-dramaturgický tandem je predpokladom i pre ďalšie zaujímavé nahrávky.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.