Logo HŽ

Lalula

E. Šušková, Quasars Ensemble, I. Buffa / Real Music House 2018

Rok 2018 znamenal pre osobnosť a tvorbu Ilju Zeljenku, ako aj pre nadšencov slovenskej hudby, silné obdobie. Prvým darom hudobnej verejnosti bola vyčerpávajúca dvojzväzková publikácia Ilja Zeljenka: Rozhovory a texty (Hudobné centrum) sprostredkujúca všetky písomné dokumenty súvisiace s týmto skladateľom. Druhou vzácnosťou bolo vydanie CD Lalula, zameraného na Zeljenkovu vokálnu tvorbu v komornom obsadení.

Hlavnou protagonistkou je sopranistka Eva Šušková, ktorej široký interpretačný raster zaberá aj početné aktivity spojené so slovenskou hudbou − na konte má vskutku bohatý zoznam premiérových uvedení diel slovenských skladateľov. Šuškovej umelecko-produktívny potenciál dozrieva každým rokom aj novým CD titulom s cennou dramaturgiou a silnou kvalitatívnou úrovňou − SECRET VOICE (2015), SECRETvoiceELECTRIC (2016) a Lexikón Chladu s Martinom Burlasom (2017). Tentoraz je Šuškovej partnerom rovnako silne „vyzbrojený“ Quasars Ensemble pod umeleckým vedením Ivana Buffu. Kapacity tandemu Šušková/Quasars predstavujú potenciál pre technicky a výrazovo smelú interpretáciu týchto svojráznych diel. Ako hosť sa v najavantgardnejšej skladbe na CD predstavil Gustáv Beláček (bas).

Dramaturgia prináša chronologický prierez Zeljenkovými vokálnymi dielami čerpajúcimi z rôznorodých inšpiračných žriediel. Nájdeme v nej piesne na textové predlohy nemeckej poézie i aztéckych veršov. Svoje miesto si tu našli aj skladby vychádzajúce z folklóru či z „ludického“ charakteru Zeljenkovho tvorivého espritu − skladby s bicími nástrojmi, nezmyselnými textami či s hrou s fonémami.

Album otvára štvorčasťový cyklus Galgenlieder na texty Christiana Morgensterna. Vznikol po návšteve nemeckej speváčky Roswithy Trexler u skladateľa, s čím súvisí aj výber textovej predlohy. Zeljenka dopísal piesne v priebehu júna 1975, v období po jeho vylúčení zo Zväzu slovenských skladateľov. Sopránový part je doplnený ansámblom v zložení sláčikové kvarteto, flauta, klarinet (alternované pikolou a basklarinetom) a klavír. Po viacnásobnom počúvaní nahrávky diela sa mi čoraz viac vyjasňovali sémantické vrstvy skryté v hudbe. Zeljenka tu chvíľami využíva i gestom výraznejšie motívy (Der Rabe Ralf). Taktiež tam, kde to text podchvíľou umožňuje, sa skladateľsky pohráva s významom slov v texte. Výsledkom je hravo deskriptívna až divadelná hudba (Die Beiden Esel) doplnená pestrofarebnými hráčskymi technikami v nástrojových partoch. Hudobne zaujímavá je tiež 3. časť (Das Hemmed), v ktorej počuť zhudobnený trepot košieľky vo vetre: „... flattertata, flattertatata“. O tom, že toto zhudobnenie Morgensternovho textu, s výnimkou 4. časti (Das Grosse Lalulã), je semioticky nabité a že sa v ňom skladateľ hrá s možnosťami vybudenia asociácií, podporujú aj jeho vlastné slová: „V skladbách na poéziu som, pochopiteľne, podriadil zvukový výzor, ale aj hudobné tvaroslovie myšlienke textu.“ Šuškovej interpretácia cyklu sprostredkúva rôznorodé technické i výrazové kvality skryté v speváckom parte. Najobľúbenejšími sa mi po čase stali jej vynachádzavé spevácke stvárnenia havranieho spevu (hú – hú). Quasars Ensemble interpretuje aj tie rytmicky najťažšie party presvedčivo, zvukovo vyrovnane a prekrásne pitoreskne.

Nahrávku diela Uspávanky (1976) vnímam dramaturgicky, ale aj z historického hľadiska za veľmi cennú. Skladba pôvodne vznikla pre folkloristickú ikonu Darinu Laščiakovú a Experimentálne štúdio Slovenského rozhlasu. V období 70. rokov bolo zameranie na folklór u skladateľa počuť častejšie (Musica slovaca, Dve svadobné piesne a iné). Na margo Uspávaniek sa Zeljenka vyjadril pomerne nepriaznivo: „... samé brnkanie, ... nejako to nešlo dokopy.“ Tieto „výhrady“ sa však v tomto prípade nepotvrdzujú. Uspávanky sprostredkúvajú nevšedný a s ostatnými dielami na CD kontrastujúci poslucháčsky zážitok.

Na folkloristický kolorit protikladne nadväzuje nahrávka Mutácií (1979). Ide o dielo, ktoré prezrádza avantgardné zázemie skladateľa. Zeljenka tu voľne aplikoval kompozičnú techniku vychádzajúcu z tzv. bunky. Mutácie sú jednou z mnohých jeho skladieb, v ktorých interpret obsluhuje tiež perkusívne/bicie nástroje. Šušková popri neľahkom parte zhudobňujúcom asémantický text obsluhuje tri tom-tomy a hosťujúci Gustáv Beláček zasa činely a veľký bubon. Pri koncertnom predvedení rezultujú tieto špecifiká k výraznému, možno-až „šamanskému“ efektu. Vďaka nahrávke si však môžeme vychutnať aj tie najdrobnejšie nuansy spletitého a pestrého hudobného vývoja diela.

Opäť iný svet prináša skladba z roku 1986 pre soprán, klavír a bicie (dve bongá, tri tom-tomy, dva činely, xylofón a vibrafón) s názvom Aztécke piesne. Ide o jednočasťovú, no vnútorne „viacfarebnú“ skladbu na predlohu aztéckych veršov v preklade Ľubomíra Feldeka. Klavír, chvíľami preberajúci úlohu perkusií, sa tu spája s bicím aparátom do organického celku. Výrazná je polyrytmická práca s lineárnym motivickým materiálom a zaujímavé sú interferencie až impresionisticky farebných pasáží. S podobným obsadením (soprán, klarinet, tri tom-tomy, tri bongá a vibrafón) pracuje i posledná skladba − Sourire (1995). Dielo vzniklo už v novom spoločensko-politickom ovzduší a bolo napísané na objednávku súboru Accroche Note v rámci tohoročného festivalu Melos-Étos. Zo skladby srší hravosť a tvorivá sloboda. Sopránový part sa na podklade prevažne slabikového textu mení ako chameleón a sprostredkúva všetko od rytmicky definovaných motívov po tie najlyrickejšie pasáže.

V tvorivom odkaze Ilju Zeljenku sa nachádza viacero ľudských i hudobných „vrstiev“ a CD z ich bohatého sveta čerpá skutočnú pestrosť. Bez zveličovania možno Lalulu považovať aj za historický artefakt, ktorého cenu dopĺňa nielen výkon všetkých interpretov, ale aj celkové spracovanie titulu s grafikou a s textovými prílohami. Za zmienku stojí aj krásny zvuk, ktorý sa svojou farebnosťou a vyvážením hlási k tomu najlepšiemu z produkcie Real Music House.

http://hc.sk/hudobny-zivot/clanok/cd-dvd-knihy-recenzie/1583-lalula/



Aktualizované: 10. 05. 2019