Stretnúť sa s hudbou Jozefa Grešáka (1907–1987) – súčasníka Moyzesa, Suchoňa a Cikkera – dnes nie je vôbec také samozrejmé ani jednoduché, ako by sa mohlo zdať. No „tajomná hmla“ okolo jeho tvorby sa po desaťročiach pomaly rozplýva a odhaľuje nám skutočné hudobné poklady. Aj toto CD je preto dlhoočakávaným a vzácnym darom vypĺňajúcim vzniknuté vákuum a zároveň akýmsi splatením dlhu voči skladateľovi a jeho dielu. Grešákov mimoriadny talent sa aj napriek jeho neuskutočnenej túžbe profesionálne sa v kompozícii vzdelávať vykryštalizoval do veľmi osobitého a individuálneho vyjadrovacieho hudobného jazyka s originálnym spôsobom zápisu. Zásluhu na realizácii jeho diel mal v minulosti blízky skladateľov priateľ a dirigent zanietený pre novú hudbu, Bystrík Režucha, ktorý jeho partitúry prepisoval do zrozumiteľného notového zápisu a aj ich uvádzal. Pokračovateľa našiel vo svojom žiakovi Mariánovi Lejavovi, vďaka ktorému dostávame do rúk prvý hudobný portrét tohto solitéra slovenskej hudby.
Album obsahuje štyri skladby, ktorých výber zohľadňuje aj kognitívnu rovinu a vytvára priestor na spoznanie skladateľovej hudobnej estetiky a jeho hodnotového imperatívu. Komorná symfónia (1922–1923) je sviežim dielom mladého, len šestnásťročného chlapca plného očakávaní a túžob. Prekypuje pozitívnou energiou, je pretkaná pevnou niťou folklórnych alúzií s okúzľujúcou inštrumentáciou, ktorá podporuje poetiku diela. Zároveň v nej už možno tušiť inklináciu k skratkovitému vyjadrovaniu – stručnosti, ktorá je jedným z výrazných rysov skladateľovho hudobného jazyka. V diele Koncert pre klavír a orchester (1965) Grešák rozvíja tézy vyrastajúce z 2. viedenskej školy, posúva ich a vkladá do nich vlastnú estetiku. Citeľné muzicírovanie orchestra s klavírom je elektrizujúce, veľmi príťažlivé a aj po vyše polstoročí koncert pôsobí veľmi moderne a aktuálne. Kreatívna interpretácia v podaní excelentného Ladislava Fančoviča, jeho krásne znelý kovový tón, dielu svedčí. Dofarbuje a podčiarkuje magickú expresívnu náladu, pričom orchester mu robí rytmicky i farebne spoľahlivého partnera.
Komorná opera Zuzanka Hraškovie (1973) je skutočným skvostom hudobného miniaturizmu. Grešákova schopnosť stručne definovať podstatu a zároveň zachovať plnosť významu Hviezdoslavovej balady demonštruje zrelý kompozičný úsudok, zmysel pre dramatický oblúk a nutnosť vyjadriť sa. Tragický príbeh je zároveň empatickým prejavom súcitu s nespravodlivo trpiacimi deťmi. Sólistka Linda Ballová sa predstavuje v piatich rolách, z ktorých každá má vlastný charakteristický sémantický rámec s osobitou intonáciou a farebnosťou. Jej výkon je, napriek vysokým nárokom, precítený, presvedčivý a uveriteľný. Posledným dielom je Organová symfónia (1975), ktorú skvelo interpretačne uchopil náš organista žijúci v Česku, Marek Paľa. Vcelku expresívny organizmus symfónie sa prelína s rozjímavejšími úsekmi a sólovými pasážami organu, ktoré navzájom gestikulujú, kladú otázky a zároveň hľadajú odpovede. Symbióza, kolorovaná elegantnou vkusnou registráciou organu i originálnou inštrumentáciou, dodáva dielu punc jedinečnosti. Obrovský prínos Mariána Lejavu spočíva nielen vo vynikajúcom dirigentskom výkone so Štátnou filharmóniou Košice, ale aj v uskutočnení idey nahrať Grešákovo dielo.
Článok bol zverejnený v časopise Hudobný život 11/2021.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.