Čo majú spoločné C. Ph. E. Bach a Claude Debussy? Zosobnenie pruského hudobného establishmentu a rebel, ktorý sa hudobnému establishmentu vzpieral, podobne ako všetkému pruskému? Spája ich minimálne to, že obaja, každý vo svojej dobe, zásadne ovplyvnili vývoj európskej pianistiky a ako skladatelia boli neprehliadnuteľnými štýlotvornými osobnosťami. U mladšieho Bacha okrem toho nejde len o radikálny odklon od kompozičného myslenia jeho otca, ale aj o prieskum možností rodiaceho sa klavíra. Debussyho poetika zasa otvára dvere modernému poňatiu klavírnej hry, ktorého dôsledky sú aktuálne podnes. No v prvom rade obaja zanechali rozsahom aj kvalitou úctyhodné dielo pre tento nástroj, ku ktorému sa oplatí interpretačne vracať a opakovane sprítomňovať jeho hodnoty. K tomu sa podujala aj popredná slovenská klaviristka Jordana Palovičová, keď si na úvod sólového albumu Images vybrala hudbu prvého a na záver druhého zo spomenutých autorov.
Pravda, podobný postup nemusí byť za každých okolností účinný. Prvým problémom môže byť zostavenie zmysluplnej dramaturgie, druhým zasa presvedčivé štýlové odlíšenie, najmä ak sú všetky diela interpretované na rovnakom, modernom nástroji (v tomto prípade Steinway vo Dvorane VŠMU). S prvým problémom sa klaviristka vysporiadala bravúrne, vycibrený dramaturgický cit ju nesklamal. Z Bachovej rozsiahlej klávesovej tvorby si vybrala dve zo zbierky Sonát pre znalcov a milovníkov: Sonátu e mol Wq 59/1 a Sonátu C dur Wq 55/1. Prvá z nich je trojčasťová, no trochu netradične sú posledné dve časti v pomalom, resp. miernom tempe a tvoria prakticky jeden celok. Rytmicky výrazná úvodná téma a tendencia k prehľadnosti charakteristickej pre galantný štýl však ponúkajú dostatok priestoru pre kúzlenie s dynamikou a artikuláciou. Tam, kde si skladateľ dovoľuje požiadať interpreta o odlíšenie p od pp, prídu dispozície moderného klavíra dokonale vhod a efekt je priam magický. Nehovoriac o tom, že téma záverečného Andantina štýlovo avizuje takmer zrelého Beethovena; podobnú myšlienku môžeme zachytiť v záverečnej časti jeho Pastorálnej symfónie. Napriek tomu klaviristka Bacha neromantizuje, celkom vedome s farbou moderného klavíra narába s mierou a vkusom. Brilantné stupnicové behy sú čisté, sprievod v ľavej ruke často v decentnom, nie príliš suchom a ostrom staccate. Veľmi sviežim kúskom je úvodné Prestissimo z nasledujúcej sonáty, brilantná skladba typu prelúdia, podobne aj záverečné Allegro vivace v tradičnej binárnej forme, no už naplnené espritom haydnovského razenia. Klaviristka sa v nich skvelým spôsobom vyhla akejkoľvek mechanickej stereotypnosti a ponúkla pohľad na Bacha ako nápaditého, živého a nie až natoľko „pruského“ skladateľa.
Náhly prechod k Debussymu by na tomto mieste zapôsobil azda priostro. Ako prostredník medzi oboma vynikajúco poslúžil Franz Schubert. Aj jeho Sonáta A dur D 537 svojím spôsobom predznamenáva budúcnosť – v ráznom a hybnom úvode v 6/8 takte a bodkovaných rytmoch už takmer počuť dikciu typickú pre Schumanna. Dynamický diapazón je tu oproti Bachovi o poznanie širší, aj emocionálny náboj dostáva nové dimenzie. No stále tu cítiť onen klasicizujúci prvok, čistotu línií aj formy, v ktorej je klaviristka dokonale zorientovaná. V strednej časti s typicky schubertovskou, spevnou melodikou (nádherný zvukový „odtlačok“ atmosféry Viedne tých čias…) umne balansuje medzi priam naivitou základného tvaru hlavnej myšlienky a emocionálnou hĺbkou jej variácií, najmä tých molových.
Na repetované tóny vo finále Schubertovej sonáty potom môžu pohotovo nadviazať Debussyho Masky; tento dramaturgický ťah klaviristke vyšiel stopercentne, prepojenie funguje absolútne dokonale. Tu sa už ocitáme vo svete, ktorý je pre umelkyňu vyslovene srdcovou záležitosťou. Debussyho svet jej je mimoriadne blízky a z interpretácie cítiť nielen angažovanosť, ale aj dlhoročné skúsenosti, roky premýšľania a zvažovania každého detailu, formovania interpretačného názoru. Temperamentný pulz Masiek v jej stvárnení je potešením pre ucho a skvelým úvodom k obom sériám klavírnych Images, podľa ktorých je pomenovaný album. Tu už myšlienky o autorovej originalite či prorockom predpovedaní ďalšieho vývoja hudby ustupujú do úzadia; odrazy na vode, sarabanda, pohyb, zvuk zvonov prenikajúci lístím, mesiac zostupujúci na starý chrám, zlaté rybky sú známym teritóriom, na ktorom ožívajú čarovné asociácie, nielen vizuálne. Situovanie týchto asociácií do kontextu imaginácie C. Ph. E. Bacha a Schuberta im však dodáva nový rozmer, je akoby návratom do zdanlivo dôverne známej krajiny, ktorú náhle vidíme v inom svetle. So sprievodkyňou, akou je Jordana Palovičová, v nej nemožno zablúdiť, navyše, „jej“ Steinway aj vďaka zvukárskemu umeniu Rostislava Pavlíka znie naozaj kráľovsky.
Článok bol zverejnený v časopise Hudobný život 12/2021.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.