Pod obalom nápadne pripomínajúcim ikonické ECM sa skrýva rovnako nejednoznačná zmes jazzu, pokusu o hard rock a svojskej melodiky „znečistenej“ snahou o harmonickú šteklivosť. Nejednoznačná preto, lebo si nemôžeme byť istí, či to mladý izraelský klavirista Ofir Shwartz myslí vážne, alebo si z nás so svojím triom (Gasper Bertoncelj – bicie, Gal Shaya – kontrabas) „len“ robí srandu. Na to, aby bol vážny, je album Shades of Fish až priveľmi hravý a vynachádzavý, naopak, aby Shwartzove kompozície, ktoré tvoria obsah napospol celého CD, pôsobili iba ako čisté ironizovanie, sú až príliš precízne prekomponované... Je to, ako keď skvelý rozprávač pri vykladaní tých najnepravdepodobnejších anekdot nepohne ani brvou – už by sme mu aj uverili, keď si zrazu uvedomíme, že toto predsa nemôže byť pravda. Obyčajne si to však uvedomíme až neskoro a potom sa cítime trápne. Taký je aj v poradí druhý album tria vychádzajúceho tentoraz pod hlavičkou expandujúcej košickej Hevhetie.
Jazz je v podaní týchto chlapcov skôr európsky, komornejší, v porovnaní so živelnou americkou tradíciou introvertnejší. Shwartza to miestami ťahá k chorálovej sadzbe alebo coreovským reminiscenciám, v baladách sa ťažko ubránil akémusi winstonovskému „new agizmu“. Všetko však leží na pevnej kostre úžasne citlivej a dobre fungujúcej rytmiky. Mladého slovinského bubeníka Gaspara Bertoncelja som predtým nepoznal, no vďaka tejto nahrávke sa mi postupne vrýva do pamäti. Hoci v jednotlivých štýloch nie je rovnako presvedčivý (tu mám na mysli predovšetkým to, čo Ofir Shwartz na svojej stránke nazýva hard rockom), jeho minimalizmus je prinajmenšom taký pôsobivý ako obdivuhodný. To málo, s čím si Bertoncelj vystačí, je dokonale odtienené – jeho hru možno s každým počúvaním degustovať ako kvalitné víno. Človek uňho nájde vždy niečo nové (napr. školu „metličkovania“ na jeho stránkach).
Ak je skladba Industrial City (na CD v dvoch verziách) tým miestom, ktoré má byť onou fúziou jazzu a hard rocku, potom sa Ofirovi Shwartzovi podarilo vytvoriť hudbu, ktorá by mohla byť dokonalým podfarbením záverečnej scény nejakého amerického tínedžerského „trháka“ z vysokoškolského prostredia, kde hlavný hrdina so športovou taškou v ruke a párom plátenných tenisiek cez rameno opúšťa kampus a vydáva sa v ústrety radostnému životu „tam vonku“. Aby to však nebolo až také priamočiare, Shwartz toto hudobné klišé „ozvláštňuje“ prekvapivými disonanciami, no niekedy až príliš úporne. Nuž táto úpornosť, preňho celkom typická, môže vyznievať taktiež ironizujúco...
Niet divu, že pre jeho humor si ma získala skladba s najmenej pravdepodobným názvom Germany. Tu jeho žartíkom prosto nemožno neuveriť: nie je to klezmer, nie je to schlager, ale nie je to ani jazz. A zároveň je to všetko dohromady. Ak ste už teraz na pochybách, CD radšej odložte, alebo si ho radšej ani vôbec nekupujte – asi nemáte zmysel pre humor...
Nahrávka má krásny bezprostredný suchý zvuk. Kdekoľvek si ju pustíte, máte pocit, že chlapci „od Shwartza“ hrajú iba pre vás.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.