Mníchovské vydavateľstvo ECM Records prišlo na trh s ďalším zaujímavým titulom, v ktorom sa pod názvom Music for Viola ukrývajú nahrávky dvoch prominentných predstaviteľov súčasnej hudby, krajanov Györgya Kurtága (1926) a Györgya Ligetiho (1923–2006) v interpretácii Kim Kashkashianovej.
Zatiaľ čo Ligeti je na CD titule zastúpený hutnou 6-časťovou Sonátou (vznikajúcou v rozmedzí rokov 1991–1994), Kurtág na nahrávke participuje devätnástimi miniatúrami z cyklu Jelek, játékok és üzenetek (Signs, Games and Messages), ktorý predstavuje jeden z viacerých Kurtágových „works-in-progress“ (prvé verzie prvých skladieb,Jelek I a Jelek II vznikli už v roku 1961, ďalšie v roku 1987, samotný cyklus je však datovaný až rokom 1989, keďže viaceré, a nielen najstaršie skladby boli postupne prepracované, pričom väčšina z nich – podobne ako Ligetiho Sonáta – dostala konečnú podobu najmä v priebehu poslednej dekády minulého storočia).
Na prvý pohľad by sa takáto koncepcia mohla javiť ako trochu riskantná a dalo by sa predpokladať, že Kurtág by mohol ťahať „za kratší koniec“. Ale Kurtágove miniatúry sú na nahrávke zoradené tak dokonale, že pri posluchu sa zdá, ako keby išlo o devätnásťčasťovú suitu napísanú „jedným ťahom“ (a pritom ide o skladby, ktoré vznikali postupne pri rôznych príležitostiach.
Wolfgang Sandner v sprievodnom texte k nahrávke píše, že hudba oboch skladateľov vyrastá zo spoločného materinského jazyka, ktorého tvorcom bol ich starší krajan, Béla Bartók (a zdôrazňuje, že iste nie náhodou títo traja novodobí tvorcovia maďarskej hudby pochádzajú z toho istého územia, z neveľkej maďarskej enklávy na území dnešného Rumunska). Jedným zo špecifík tohto jazyka je nastolenie nového konceptu „krásy“, ktorý sa v oblasti sláčikovej hry dosť odlišuje od „kultu krásy“ etablovaného najmä v priebehu 19. storočia (a v zdeformovanej a hypertrofovanej podobe ďalej rozvíjaného v edukačných konceptoch v priebehu 20. storočia). Bartókovský koncept „krásy“, vyrastajúci v značnej miere z archaických vrstiev (nielen) maďarského folklóru, v oblasti nástrojovej hry zdôrazňuje najmä požiadavku „pravdivosti“ samotného nástroja, spočívajúcu v čo najširšom spektre využitia jeho zvukovo-farebnej rozmanitosti, jeho artikulačno-výrazových možností a špecifík, teda vlastností, ktorými sa daný nástroj odlišuje od iných a pre ktoré sa stáva v hudbe nezastupiteľným. A Kurtágove a Ligetiho skladby pre sólovú violu kráčajú práve v tejto bartókovskej línii: „krásny tón“ v ich ponímaní je tón, ktorý v jednotlivých nuansách verne zodpovedá „pravdivosti“ vyjadrenia tisícorakých odtieňov hudobných myšlienok. A že je tých odtieňov neúrekom, je zrejmé aj v prípade oboch predložených skladieb.
Prirodzene, tento cieľ je možné dosiahnuť len prostredníctvom majstrovského zvládnutia nástrojovej hry a dôkladným porozumením zadania, zakódovaného jednak v piatich linkách notovej osnovy, jednak v množstve detailných dynamických, artikulačných, ako aj výrazových pokynov, ktorými disponujú tak partitúry Kurtágových miniatúr, ako aj partitúra Ligetiho sonátového kolosu. A napokon treba porozumieť aj tomu, čo je ukryté kdesi v hlbinách hudobného diela a čo tvorí jeho duchovú podstatu...
Violistka Kim Kashkashian našťastie disponuje všetkým, čo k takémuto dôkladnému porozumeniu a následnému predvedeniu interpret potrebuje, a preto sme svedkami, ako sa v jej rukách obe diela premieňajú na živý organizmus, ktorý nám komunikuje posolstvo nevšednej zvukovej a duchovnej krásy.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.