Domáca scéna experimentálnej hudby z času na čas vytiahne eso z rukáva a objaví sa interpret, ktorý dokáže svojou tvorbou zaujať aj ľudí mimo „cieľovej skupiny“. Tu je nutná určitá miera originality a vymanenie sa zo „spárov škatule“, do ktorej sa, žiaľ, mnohí autori vďaka recyklácii materiálu dobrovoľne zaraďujú. Limity konceptuálneho umelca Andrása Cséfalvaya sa zdajú uvoľnenejšími, možno aj vďaka tomu, že ide o talentovaného tvorcu, ktorý je „doma“ na pôde tak vizuálneho umenia, ako aj hudby, ktorej sa podľa vlastných slov až tak nevenuje. V rozhovoroch sa vyjadril, že ho fascinuje opera (ako forma spájajúca vizuálnu a hudobnú zložku) a tiež – už s humorom naznačil, že vytvoriť operu znamená aj umelecky „zmaturovať“. Za svoju videoinštaláciu (maketu operného cyklu) získal v roku 2009 prestížnu Cenu Oskara Čepana. Fakt, že aj jeho ďalší hudobno-vizuálny počin nesie v názve slovo „opera“ (aj v zmysle diela), môže pôsobiť ako samozrejmosť. Album Funeral the Musical však prináša nový rozmer v slove „musical“ – autor hovorí, že chcel svoje myšlienky viac sprístupniť, preto zvolil odlišný formát. Motívom tejto „opery“ je pohreb „Železnej lady“ Margaret Thatcherovej, verejná udalosť, ktorá síce nemala na autorov život žiaden výraznejší vplyv (ako sám hovorí), avšak dokázala poskytnúť slušnú dávku inšpirácie.
Cséfalvaya nazývajú aj moderným trubadúrom a v podobnom štýle sú podané skladby (väčšinou piesne), v ktorých opisuje priebeh pohrebu, popritom sem vnáša aj „príbehy o láske, červoch a cintorínoch“, ako uvádza prezenčná stránka albumu na webe vydavateľstva LOM. Dokopy je tu 11 nahrávok, z toho 4 sú „uvádzajúce“ a trvajú len pár sekúnd – celkový čas albumu sa pohybuje okolo dvadsiatich minút. Mohlo by sa to zdať málo, ale v tomto prípade platí, že na menšiu plochu sa zmestilo veľa nápadov. Ide tu o kopec kvalitnej zábavy (podľa individuálneho vkusu), podanej s naivným pátosom a z ironizujúceho nadhľadu, ktorý je Cséfalvayovi vlastný. Tieto piesne „z izby“ sú sprevádzané „synťákovými“ zvukmi hammond organu s leslie efektom a niečoho, čo pripomína lutnu. Hudobne album ohraničujú skladby Prologue a Epilogue a epicentrom je Lo! A voice from the grave (Margaret?), kde sa z hrobu ozýva „hlas zosnulej“, ktorá odsudzuje ľútosť a volá po činoch (a zároveň zdieľa svoje dojmy z posmrtného života... a spomenie aj červy). Obsah dotvárajú Wormsong (áno, táto je tiež o červoch) a Somewhere... (idyllic account), ktorá nesie rozmazanú podobu so známou Somewhere Over the Rainbow (tu začína slovami „Somewhere over the graveyard...“). Texty sú vtipnou kolážou slov, miestami značne vytrhnutých z kontextu, ak vôbec dokážeme nejaký primárny kontext identifikovať. Funeral the Musical je k dispozícii v digitálnej verzii na internete, okrem toho vyšiel aj v limitovanej edícii kaziet, kde nájdeme bonusový materiál v podobe opery Granddialogue between Sauron and Saruman a priloženú vystrihovačku s postavami z opier na oživenie deja podľa svojich predstáv. Čo dodať.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.