Po takmer 20 rokoch sme sa „dočkali“ nahrávky známej latinsko-slovenskej Vianočnej omše P. Juraja Zruneka OFM (1736–1789) zo zborníka Harmonia pastoralis. Na svetlo sveta sa tak dostala ďalšia znetvorená karikovaná podoba tejto františkánsky prostej jednoduchej skladby, ktorú doteraz, žiaľ, pochopil jediný človek – Angličan Andrew Parrott. Ten nahral časť Gloria (vtedy ešte pod nesprávnym menom autora P. Edmunda Paschu) v 80. rokoch minulého storočia vo výbere vianočnej hudby sveta. Je to smutná vizitka pre Slovákov. CD dopĺňa rovnako známa a populárna Rybova Česká mše vánoční. Interpretmi diel sú Slovenský komorný orchester Bohdana Warchala (pod vedením Ewalda Danela), zbor Lúčnice (zbormajsterka Elena Matušová), sólisti Terézia Kružliaková, Eva Šušková, Róbert Smiščík, Gustáv Beláček, autorom novej „úpravy“ je známy folklorista Peter Jantoščiak.
Zrunekov elementárny notový zápis samozrejme vyžaduje dotvorenie (ideálne v duchu františkánskej hudby 18. storočia), nie však znetvorenie. Jantoščiakova úprava však obsahuje všetko možné, čo si len poslucháč dokáže predstaviť: od „základných topoi“ tejto skladby (primitívny fujarový rozfuk na začiatku Glorie) obsiahnutých už na prvej nahrávke Miloslava Venhodu s Pražskými madrigalistami, keď sa o tom, ako reálne znela františkánska hudba vedelo len veľmi málo, cez najrôznejšie štýlové roviny akéhosi „pseudobaroka“, romantizujúci veľký zvuk orchestra až po ustavičné cinkanie, trilkovanie, drumbľovanie, búchanie, ktoré často rušia vnímateľnosť omšového textu (toľko buchotu možno v omši sotva ešte niekde počuť). Krásna a jednoduchá hudba je opradená hustou pavučinou pridaných hlasov a protihlasov, ako sa to robilo v úpravách staršej hudby na Slovensku pred viac než polstoročím. Ako keby táto prostá, svojím spôsobom však geniálna hudba, potrebovala podobné barličky. Jantoščiakova úprava je ešte podstatne horšia než úprava Jiřího Pavlicu, lebo ten sa ani netváril, že chce nahrať Zrunekovu omšu (pozri recenziu autora v Opus musicum 2001/1).
Aktuálna nahrávka dokonca nerešpektuje ani elementárne princípy cirkevnej hudby v 18. storočí: po Christe eleison sa opakuje Kyrie i s pomalým úvodom (interpreti zrejme nevedia, že pomalý úvod sa v omšiach bez výnimky vynechával, opakovalo sa iba Kyrie v rýchlom tempe), recitatív Juž sem vykonal je síce dostatočne dramatický, no upravovateľ ho „vyšperkoval“ inštrumentáciou, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani Wagner a s barokovým recitatívom nemá nič spoločné. V nasledujúcej árii Laudamus te spieva druhú polovicu jednohlasný mužský zbor (v árii!), pričom hudba je „okorenená“ romantickou harmóniou. Et in terra, Quoniam tu solus sanctus či Dona nobis pacem pôsobia doslova ako nejaká dychovka, v Et incarnatus est sa už po x-tý raz ozýva buchot (vtelenie s buchotom, to je určite unikát v celých dejinách hudby!), veľmi „invenčne“ použitý aj v Sanctus. V čarovnom Benedictus zase nepočujeme nič z originálneho speváckeho napodobenia bľačania oviec a vytrubovania pastiera na rohu, zato sa tu ozýva drumbľa, fujara, čiže „dokonalý“ obraz salaša, ale bez Zruneka... (Dovoľujem si pochybovať, že interpreti počuli naživo bľačať ovce.) O tom, že liturgicky sa má opakovať po Benedictus Osanna, interpreti tiež zrejme ani netušili. Masám sa však toto všetko určite bude páčiť. K výnimočne dobrým nápadom celej nahrávky patrí azda iba použitie sólového hoboja v Laudamus te (františkáni využívali ako obligátne sólové nástroje aj husle, hoboj, trúbky, trombóny, iba v menších kláštoroch ich nahrádzal organ). Škoda, že autor úpravy sa inšpiroval všetkým možným, od Venhodovej a Krčkovej nahrávky (obom v minulosti slúžil za vzor Ryba, nič iné vtedy nebolo známe) až po nové notové vydanie pisateľa týchto riadkov (1993).
Čisto „folklórna“ úprava by bola určite znesiteľnejšia. Celkovo je táto úprava nestráviteľným „gulášom“, ktorý s pôvabnou Zrunekovou hudbou nemá nič spoločné a poslucháč v nej dostáva každú chvíľu „po hlavje polenem“ ako sa o tom spieva v Počuj, Jano, vejdi ven. Prekvapuje ma, že v úprave skúseného folkloristu a znalca ľudovej hudby v tejto interpretácii nie je veľmi presvedčivá ani záverečná scénka s hlúpym muzikantom na konci Gloria („Jano, počni jako umíš na píščalku“). Aj tento detail pochopil doteraz iba Andrew Parrott, a to dokonca bez novej edície skladby. Ako editor nového vydania sa teším na okamih, keď naši hudobníci konečne pochopia, že omša nie je cirkus. Čo sa týka interpretácie, možno na CD tiež máločo vyzdvihnúť. Tempá sú síce dosť jednostranné (t. j. rýchle), no to by sa dalo ešte vzhľadom na dnešnú dobu a aktuálne trendy v interpretácii pochopiť. Zbor je však zbytočne veľký, zvukovo predimenzovaný, navyše ustavičné spievanie v oktávach je nereálne a odporuje nielen františkánskej hudbe, ale akejkoľvek figurálnej cirkevnej hudbe. Gustáv Beláček zbytočne operne forsíruje, ale aby si speváci uvedomili, že spievajú cirkevnú hudbu, to by sme už asi chceli priveľa. O čosi lepšie sú na tom sólistky Eva Šušková a Terézia Kružliaková. Špecialitou nahrávky je výslovnosť, každý si spieva, ako chce: jeden v nárečí zo Záhoria (podľa novej edície), iný v modernej slovenčine (staršie vydanie diela pod menom Paschu).
Nemenej známa Rybova Česká mše vánoční kompletizuje „invenčnú“ dramaturgiu tohto CD. Keby aspoň táto skladba, ktorá nevyžaduje žiadne dotvorenie/úpravu, bola interpretovaná zaujímavo, ale to, čo možno počuť, sme počuli už najmenej tisíckrát. Pritom Rybovu omšu očistil od nánosov storočí (špiny, ako to býva aj na kostolných maľbách) pred približne 15 rokmi Robert Hugo a aj vďaka nemu – samozrejme aj vďaka interpretom ako Magdalena Kožená – zasvietila na jeho nahrávke v plnej kráse. To recenzent, o. i. po vlaňajšom predvedení Solamente naturali v Slovenskej filharmónii pod vedením Roberta Huga, samozrejme, ani nečakal. Naštudovanie diela však predstavuje sotva „šedý priemer“, v Čechách zahrá túto populárnu skladbu podobne hocijaký lepší amatérsky orchester. Z tohto hodnotenia sa vymykajú azda iba farebne zaujímavé hlasy sólistov. Ak vezmeme do úvahy nevkusný výtvarný návrh (CD so zlatým písmom v duchu „podnikateľského baroka“), úbohý sprievodný text plný vecných chýb a nejasných formulácií či nezmyslov v texte o Zrunekovi („najzaujímavejším ľudovým prvkom je začiatok časti Benedictus, je verným napodobením bľačania oviec“ – čo je na tom ľudové, vie asi len autor textu sám; pritom citácií ľudových melódií či alúzií na ne je v skladbe neúrekom alebo „dielo je unikátne tým, že obsahuje ľudový humor“ a pod.) toto CD sotva môže reprezentovať slovenskú hudbu v zahraničí a aj doma napácha viac škôd než úžitku. Toto všetko si páter Zrunek určite nezaslúžil! Ale takýto je momentálny stav „vo veci Zrunek“ na Slovensku...
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.