„Skladateľ, ktorý pracuje s ľudovou piesňou, by sa mal dať porovnať s brusičom diamantov. Aj ten musí vedieť vytiahnuť zo zdanlivo mŕtveho, matného a drsného kameňa svetlo, dušu, krásu. Niekedy musí kameň dlho skúmať, pozorovať, obzerať z rôznych uhlov, kým príde na to, ako ho stepliť, ako mu vdýchnuť dušu,“ povedal o práci s ľudovou piesňou v knihe rozhovorov Skladateľ a ľudová hudba Svetozár Stračina. Myslím, že túto metaforu možno veľmi dobre použiť aj na spôsob, akým už niekoľko rokov oživuje Miloš Valent melódie zo zbierok z 18. storočia. V repertoári týchto pamiatok slovenskej proveniencie sa stretáva univerzálna vysoká kultúra európskej šľachty so slovenskými, poľskými či maďarskými ľudovými piesňami a tancami, ale aj s exoticky znejúcimi židovskými, rómskymi či orientálnymi (balkánskymi/janičiarskymi) nápevmi.
Výber zo Zbierky piesní a tancov Anny Szirmay-Keczer (známej aj pod starším názvom Jozefa Kresánka Melodiarium) je pokračovaním hudobného dobrodružstva Solamente naturali, ktoré začalo Pestrým zborníkom (HC 2007). Na nahrávke výberu zo zbierky, ktorú v roku 1867 daroval Matici slovenskej pozdišovský učiteľ Karol Szereday a má pôvod kdesi medzi Liptovom a Spišom, ožívajú niekoľkotaktové jednohlasné melódie určené primášovi šľachtickej kapely vďaka citlivým aranžmánom Miloša Valenta a Michala Paľka („runda“ je venovaná aj úpravám Vladimíra Godára) invenčne a premyslene využívajúcim farebné kombinácie historických i ľudových sláčikových a strunových nástrojov, ale tiež gájd, ninery, citary, kobzy, šalmaja (Róbert Žilík) a rôznych druhov píšťal. Pestrosť nie je prítomná len v inštrumentácii, ale aj v náladách, ktoré sa Solamente darí dávkovať tak, aby o niečo málo viac než hodinový výsledok ani okamih nenudil.
Exoticky zafarbené nápevy, okorenené perkusiami Baykala Doğana, ktoré odkazujú na turecké panstvo, striedajú hajdúske tance z nepokojných čias protihabsburských povstaní, drsný zemitý zvuk ľudových huslí-zlobcokov (evokujúci terchovskú muziku) nasleduje mäkké zádumčivé sólo flauty, nechýba ani osobitý hudobný humor a samozrejme piesne (temná Žela trowke, ktorá sa nachádza aj na vynikajúcej nahrávke M. Valenta so súborom Holland Baroque Society, dostala v „naturálnej“ interpretácii Dagmar Valentovej a „orientálnom“ háve špecifické emocionálne zafarbenie). Zriedkavou kvalitou interpretácie je hudobná bezprostrednosť, vďaka ktorej sa prirodzene prelínajú hranice aranžmán/improvizácia a ktorá – umocnená plastickým zvukovým spracovaním v réžii Jaroslava Stráňavského – nestráca nič zo svojej pôsobivosti ani pri opätovnom počúvaní. To spríjemní i kvalitne spracované vydanie CD s programovou knižkou, fotografiami od violistu súboru Petra Vrbinčíka a celkový dizajn edície Vladimíra Yurkovica.
„Rekonštrukcia“ tohto typu repertoáru, ako svoj tvorivý vklad nazýva Miloš Valent, si vyžaduje veľkú mieru tvorivosti, vkusu i poznania, no i tak prináša so sebou otázky týkajúce sa štýlu, hráčskych techník, obsadenia, ktoré zamestnávajú a ešte dlhú dobu budú zamestnávať hudobných historikov (referenčnou stále ostáva edícia Jozefa Kresánka v rámci Fontes Musicae in Slovacia z roku 1967) i etnomuzikológov. Interpret má v zásade dve možnosti: ignorovať tento materiál alebo sa s použitím všetkého dostupného zázemia pokúsiť preklenúť medzery v poznaní vlastnou imagináciou. Milošovi Valentovi a Solamente naturali sa to podarilo fascinujúcim spôsobom, kedy sa otázky či počúvame starú, ľudovú hudbu alebo dokonca world music javia ako malicherné. Dôkazom je i aktuálna nominácia na ocenenie Radio_Head Awards v kategóriách klasická hudba a world music.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.