Vždy som našim južným susedom tak trochu závidel ich hudobníkov – obdivuhodnou kreativitou a životaschopnosťou obdarených ľudí, dosahujúcich úspechy neraz ďaleko za hranicami malej krajiny, tak v oblasti vážnej, ako aj jazzovej hudby či folklóru (resp. world music). A práve u maďarských hudobníkov býva zvykom, že sú kompetentní aspoň v dvoch z týchto oblastí a že vplyvy všetkých troch sa odrážajú a prepájajú v tom, čo robia. To sa v plnej miere vzťahuje aj na soprán- a altsaxofonistu, flautistu, skladateľa a aranžéra Kristófa Bacsóa, jednej z výrazných postáv súčasnej jazzovej scény v Maďarsku. Jeho hudba si zo všetkých týchto oblastí berie niečo (hoci primárne je zakotvená v jazze) a výsledkom je zaujímavá syntéza, v ktorej je všetko v rovnováhe a postupy z ríše klasickej kompozičnej praxe či adaptácie (pseudo)folklórnych melódií nikdy nepôsobia násilne. Teda to možno povedať aspoň o najnovšom autorskom projekte Kristófa Bacsóa, Circular, ktorý v minulom roku vydali kolegovia z Budapeštianskeho hudobného centra.
Album tvorí voľne poňatá suita Bacsóových kompozícií pre budapeštiansky Modern Art Orchestra, s ktorým dlhodobo spolupracuje ako hráč aj skladateľ/aranžér. Takmer hodinu trvajúci celok vrhá zaujímavé svetlo na súčasné možnosti bigbandového aranžovania, no v prvom rade na otázku vyjadrenia národnej (či skôr lokálnej) identity v rámci hudobného jazyka, ktorý sa dávno stal globálnym a do istej miery uniformným. Bacsóovi sa totiž podarilo ostať v medziach moderného mainstreamu (a tento výraz používam bez akýchkoľvek negatívnych konotácií), a pritom svojej hudbe celkom nenásilným spôsobom vložiť do vienka nezameniteľne stredoeurópsky či priamo panónsky charakter. Ako? Predovšetkým dikciou melódií, ktorá bude blízka a povedomá každému ctiteľovi Bélu Bartóka, pričom sa vôbec nijako nevymyká zvuku a feelingu výsostne súčasnej jazzovej rytmiky. A samozrejme onou ťažko definovateľnou maďarskou clivotou vanúcou najmä (no nielen) z harmonického jazyka hudby.
Neznamená to ale, že by „clivota“ mala byť synonymom malátnosti či prevahy pomalých temp a temných zvukových farieb. Nejde tu o žiadny „ECM-sound“, na to sú Bacsóove aranžmány príliš živé a temperament členov Modern Art Orchestra príliš maďarský. Hudba jednotlivých kusov, podľa autorových slov inšpirovaných viac či menej všednými udalosťami, ktoré prináša život, ale aj albumu ako celku, je dramaturgicky skvele rozvrhnutá; výrazná myšlienka sa často opakovane vracia na spôsob ronda, čím vzniká priestor nielen pre individuálne sóla, ale aj zásadné premeny v sadzbe, tempe a pod. Otvára sa tak akási pestrofarebná, bohato členitá zvuková krajina, ktorej pozorovanie nikdy neotravuje ani neunavuje monotónnosťou. Stačí len dodať, že maďarskí hudobníci pod vedením u nás dobre známeho trubkára/krídlovkára (a tiež skladateľa a dirigenta...) Kornéla Feketeho-Kovácsa hrajú podľa očakávaní vynikajúco, s chuťou a dokonale pripravení zdolávať úskalia Bacsóových kompozičných a aranžérskych riešení.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.