Originálny nemecký vokalista Michael Schiefel má na konte viacero zaujímavých albumov. Jeho novinka Platypus Trio, ktorú vydal v maďarskom vydavateľstve BMC, je konceptuálnym albumom, ktorého dramaturgia je celá postavená na významových kontextoch anglického slova „platypus“ (vtákopysk). Všetkých osem skladieb albumu nesie názvy „zo života“ vtákopyska (Platypus on the Beach, Platypus Swimming a i.). Neobvyklú zostavu tria Michaela Schiefela tvoria violončelista Jörg Brinkmann a cimbalista Miklós Lukács.
Zvuk ansámblu je navyše obohatený o elektronické zvukové vrstvy, ktoré vytvárajú Schiefel a Brinkmann. Album prináša pôsobivé, iskrivé momenty i rozľahlé mystické plochy, ktoré sú postavené na zadržiavaných tónoch violončela a elektroniky a nad nimi fantazijne blúdia oscilujúce hlasy cimbalu, vokálu či pizzicata violončela. Dve skladby sú naspievané v angličtine, no väčšinou ide o voľnú vokalízu alebo imitáciu neznámych, neidentifikovateľných jazykov. Všetky skladby sú navzájom pospájané a tvoria jeden súvislý prúd hudby. Popri prevládajúcej melancholickej nálade album obsahuje aj niekoľko hravo rytmizovaných, dynamických kúskov (Platypus Happy). Jadrom albumu je takmer 15-minútová Dreamtime Platypus, v ktorej Schiefel rozpráva starobylý príbeh o vtákopyskovi, odmietajúcom zaradiť sa do ríše vtákov, rýb či cicavcov, pochádzajúci od austrálskych Aborigénov.
Ide o bizarnú kombináciu vokalízy, civilnej reči, deklamovaných divadelných afektov, falzetu a akéhosi kabaretného „Sprechgesangu“. Vokálny prejav Schiefela občas pripomína iného nemeckého alternatívneho vokalistu, Thea Bleckmanna, hoci v záverečnej dynamickej improvizovanej The Home of Platypus sa Schiefel dostáva až do takmer punkovej, rebelantskej polohy, pripomínajúc prejavom skôr speváka popovej hudby. Schiefel je autorom všetkých kompozícií na albume. Tie sa okrajovo dotýkajú jazzu a čerpajú hlavne z popu, rocku, ľudovej hudby, pesničkárstva, orientálnej exotiky a alternatívnej hudobnej tvorby. Sú však veľmi konzistentné, obsahovo sofistikované a výsledkom je sonoristicky pôsobivý album.
Schiefelov spev je vynikajúci, má skvelú tónovú kontrolu a elegantný, štýlový hlasový imidž, vzdialený od všetkých extrémnych foriem pokrivenej hlasovej „grotesky“ a občas nemiestnej afektovanosti, takej typickej pre viacero moderných vokalistov. Súhra violončela s cimbalom je unikátna, disponujú pozoruhodnou farebnou homogenitou a skvele sa prelínajú s hlasovými kreáciami Schiefela vo vysokých polohách. Odhliadnuc od toho, že celý album je postavený na pomerne bizarnej myšlienke identifikovania sa s „chameleónskou“ povahou vtákopyska, ktorý vďaka „nezameniteľnému vizuálu“ akoby vo zvieracej ríši nepatril nikam, i hudba Michaela Schiefela je výsledkom mnohonásobnej fúzie a recyklácie toľkých žánrov, že je takmer nepodstatné, z akých východísk čerpá. Dôležitejšie je to, že je dokonale pôvodná a osobitá vo svojej čistej jednoduchosti a melodickej expresivite.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.